SHOUNEN AI POVIEDKY

 Potom ako ma Samuel popohnal, šiel som na obchádzku namiesto neho. Opäť.  Nie, že by mi to vadilo, ale nerád som chodil medzi hriešnikov. Avšak mohol som vypadnúť z tej rutiny. Obzeral som sa okolo seba. Nič nové, nič výnimočné. Zahľadel som sa do neznáma a započúval sa. Oddelil som všetok hluk a zmätok, ktorý v mojej blízkosti panoval. Nik nestál blízko mňa. Všetci sa nás báli. Nevedeli kto sme, i keď niektorí mali poňatia a oprávnene sa nás báli. Vedeli, že sme tí zlí. Keď niekto z nás šiel kolo nich, skrývali svoje deti, ukrývali sa a utekali. Väčšinou staré ženy, ktoré verili poverám o diabloch. Podľa nich sme boli diablami my. Nádherné a dokonalé bytosti plné zloby a hriechu. Usmial som sa nad tou myšlienkou. Božie deti.... Aká irónia. Niektorí nás uctievali a nechávali nám obety, dary či stavali oltáre. Iní o nás netušili, nemali poňatia kto sme, mysleli si, že sme ľudia, ale z nejakého dôvodu sa nám podvedome vyhýbali a stránili sa nás. Chodili sme stále do rovnakých dedín blízko lesa. Museli sme trošku viac prejsť, pretože nik nechcel bývať v blízkosti obávaného lesa. Rovnako ako o nás, i o lese kolovali legendy. Vraj tam žijú zlé bytosti, zabíjajú a vraždia. A čo na tom bolo pravdy? Ani sám neviem. Napriek tomu, že práve tam žijem. Výnimoční.... Ako sa len Samuel trafil. Až mi z toho behá mráz po chrbte. Keby som vedel čo v skutočnosti sme, nikdy by som za ním sem neprišiel. Ale na tom teraz už nezáleží. Opäť som zbystril svoje zmysli a načúval svoju myseľ. Hriech, utrpenie, kde len ste? Ale zrazu ma niekto oslovil a vytrhol ma z mojich myšlienok, z môjho sústredenia. „Nie je Vám zima?“ otočil som sa a zbadal som malého chlapca. Chlapca, ktorý ku mne naťahoval kus látky. Neusmial som sa. Nikdy sa neusmievam na smrteľníkov. Bez slova som sa opäť otočil pôvodným smerom a vykročil som vpred. Ale jeho malá rúčka ma chytila a zastavila v pohybe. Nevedel som čo mám robiť. Nič také sa mi ešte nestalo a nik mi o tom nepovedal. Zostal som stáť. Nikdy som si nemyslel, že by sa ma niekto z nich dotkol, oslovil ma a už vôbec nie dieťa. „Na, “ povedalo dieťa a naťahovalo látku bližšie ku mne. Ani som sa nemusel otáčať. Cítil som to. „Daj to odo mňa preč!“ štekol som po ňom a očakával som, že sa to dieťa zľakne a uhne odo mňa, alebo si ho jeho pobúrená a vystrašená matka vezme. Ale nič z toho sa nestalo. Decko ma obišlo a pozrelo sa mi do očí. „Viem, že ťa to nie je hodné, ale aspoň nie čo, anjel,“ povedal a tým ma úplne zaskočil. Nie je ma to hodné a ..... on si myslí, že som anjel. Anjel.... Ja. Nevedel som čo mám robiť, či sa mám hnevať  - ako sa opovažuje porovnávať ma s niekým takým, alebo sa rehotať, ako je možné, že práve mňa si pomýlil s anjelom, mňa, toho, koho sa všetci stránia, boja, pred kým skrývajú svoje deti..... Netušil som čo mám robiť. Zostal som ako kameň, ale chlapec sa ani nehol. Vtom som počul nejaký šum, príliš vzdialený šum v mojej hlave. Hriech. Niekto spáchal hriech a ja som tu preto, aby som ho našiel a preveril ho. To bola moja úloha a ja som na ňu pri tomto decku zabudol. Natiahol so k jeho ramenu ruku a odstrčil som ho. Rýchlym krokom som sa vybral za hlasom doznievajúcim v mojej hlave. Áno, cítil som to. Cítil som ho čoraz bližšie a v tom som ho zbadal. Muž stredného veku, tučný a ulízaný chlap, ktorý v ruke držal zbraň. V jeho očiach som videl pozostatky šialenstva. Nemal som rád takých ľudí, na rozdiel od Samuela. Ale toto bolo teraz moje územie a moja obhliadka. Samuel ma nekontroloval a ja nemusím robiť nijaké preverovanie a nemusím ho ani sledovať. Samuelovi podám hlásenie, kde uvediem, že skúškou neprešiel. Nechcem, aby sa k nám pridal šialenec ako tento muž. Slovo krása sa od neho na míle odráža... Otočil som sa, ale muž stále držal v ruke zbraň, no ja som tomu nevenoval pozornosť. Šiel som späť do lesa. Nemal som náladu zostávať medzi nimi. Už som bol pri jeho okraji, nikde navôkol žiadna duša, samozrejme. Sarkasticky som sa usmial a vydal sa smerom domov. Odkedy to bol môj domov? Vždy, pretože ja som svoj domov nikdy nemal. Vyvrheľ odvšadiaľ. Sám, bez rodiny, bez priateľov. Len ja vo veľkom svete. Bez jedla, vody a strechy nad hlavou. Kradol som, žil som tak, aby som prežil. Nenávideli ma, stránili sa ma. Už vtedy sa ma báli. A prečo? Ako povedal Samuel – som výnimočný – a oni to vedeli a vedel som to vtedy aj ja, avšak ani jeden z nás tomu neveril, pretože slovo výnimočný moje schopnosti nevystihovali. Výnimoční ľudia majú dar, to čo mám ja nie je vôbec dar, práve naopak, je to prekliate. Prekliatie, ktoré ma dostalo až sem. Hriech, ktorý som vďaka nemu spáchal, hriech, ktorý ma pripravil o rodinu a neskôr mi dal tento domov a novú rodinu. Bum! Ozvalo sa a čosi mňa pichlo v boku. Bolesť ma prebrala zo zasnenia a ja som si uvedomil, že už dávno nie som sám. Za mnou bol ten šialenec z dediny. Moja biela košeľa sa začala máčať mojou krvou a ja som ho prebodol pohľadom. Ako sa opovážil.... na jeho mieste ležala mŕtvola. „Anjel!“ počul som hluk a zvalil som sa na trávu. Rana ma oslabila, už som viac nedokázal stáť na nohách. „Anjel!“ skríklo dieťa opäť.  Ani som nemusel otvoriť oči, aby som zbadal, že to dieťa, ktoré na mňa kričí je to isté dieťa, ktoré mi podávalo tú látku. Povzdychol som si. Dieťa mi pokladalo látku na ranu. Tú istú látku. „Ja ťa zachránim, anjel,“ povedalo dieťa a ja som ho chytil za ruku. „Nepotrebujem niečiu pomoc“ povedal som tvrdo, ale to dieťa sa zjavne nechcelo dať odbiť. Tlačilo mi na ranu látkou a ja som nedokázal nič povedať. Nech bola tá guľka odkiaľkoľvek, nebola obyčajná, pretože toto by mi obyčajná guľka nespravila. Stratil som vedomie. O chvíľu sa mi nejasná hmla spred očí začala vytrácať a môj zrak sa začal vyjasňovať.  Zbadal  som to dieťa ako sa o mňa stará napriek mojim chladným slovám. Neodohnal som ho a vedel som, že ho ani neodoženiem, nech poviem čokoľvek. To dieťa bolo tvrdohlavé a staralo sa o moju ranu. Tak som tam iba ležal a čakal čo bude ďalej. „Rob si čo chceš. Je mi to jedno,“ povedal som a on sa na mňa usmial svojim detským a nevinným úsmevom. Malo by ma to bodnúť pri srdci, pretože niečo také mne nebolo dopriate. Detský a nevinný úsmev. Ale mňa to, na počudovanie zahrialo pri srdci a to ma malo zalarmovať. Avšak nezalarmovalo a ja som začínal toho chlapca púšťať do svojho srdce. Keby som len vedel, čo všetko ešte príde, nedovolil by som to. Nikdy. A tak som sa odvážil pootvoriť svoje srdce, nevedomky. Chlapec mi niesol z dediny vodu a čistil ranu, látku stále nosil čistú a mokrú.  Asi ju prepláchol. Nevenoval som tomu pozornosť. Aspoň som nechcel, no nemohol som oklamať sám seba. Niečo to so mnou robilo. Niečo sa v mojom vnútri pohlo zakaždým keď sa na mňa starostlivo pozrel a ja som si uvedomil, že nikto sa o mňa nikdy tak starostlivo nezaujímal a pomyslel som si, že chcem byť opäť človekom. Ľudskou bytosťou bez hriechu, bez toho, aby som bol výnimočný... Ale niečo také nebolo možné. Nie, ja som totiž ten zlý.... Ale to dieťa si to zjavne nemyslelo. Netrvalo dlho, pár hodín a bol som v poriadku. „Ako sa voláš chlapče?“ spýtal som sa a on sa na mňa žiarivo usmial a povedal „Derek“ Pomyslel som si, že všetci ľudia sa volajú na D. Samuelov Dave, jeho láska Damien a teraz toto dieťa, ktoré sa motá kolo mňa. Derek. Zvláštne meno. Ako by sa volal ďalší človek, ktorému by bolo dovolené sa k nám priblížiť? Dream, Daniel, Dustin, Dominik.... Možno to bola len náhoda, ale ja som na náhody neveril. Určite to bol osud. Ten osud, ktorý nám píšu hviezdy a možno ho píše ON. Boh. Existuje? Pravdepodobne existoval, aby nás všetkých stvoril. Anjelov, nás a ľudí. Ale prečo? Prečo tu teraz nie je pri svojich čistých stvoreniach a neukazuje im cestu? Nepomáha im? Ak by tu niekde bol, nedopustil by našu existenciu, nedopustil by hriechy a už vôbec nie to čo sa tu deje. Vojny, bitky, úmrtia, siroty a mnohé utrpenia. Vina, bolo to práve to čo som k nemu cítil alebo som to cítil k sebe. Nevedel som čo si mám myslieť. Bol som zmetený a to chlapča mi vôbec nepomáhalo. „Derek,“ zopakoval som po ňom duto a on svoj úsmev ešte väčšmi rozšíril, a to som si myslel, že viac by to už nešlo. „Áno, Derek a ako sa voláš ty, anjel?“ povedal odvážne a môj chladný odstup sa tým začal topiť. „Ale si odvážny, chlapče,“ povedal som a potom medzi nami zavládlo ticho. Nik z ľudí nepoznal moje meno. Načo? Ale mal som chuť mu ho povedať, ani neviem prečo, vyšlo zo mňa „Gabriel, to je moje meno,“ vtedy som si uvedomil, že som ho pravdepodobne utvrdil v tej jeho hlúpej rozprávke o anjelovi. Spomenul som si, že jeden z nich sa volá Gabriel. Chcel som to rýchlo napraviť a uviesť na správnu mieru, nech si nepokazím meno... „Nie som anjel, dieťa. Som diabol,“ ani neviem prečo som povedal práve toto, ale bolo mi to jedno. Pokiaľ ho nič neodradilo, toto bol práve jeden z momentov kedy by sa to malo obrátiť. „Nie,“ povedal pevne a na mojej tvári sa okamžite zjavilo prekvapenie. „Aké nie?“ spýtal som sa a on sa opäť milo usmial a riekol: „Nemôžeš byť diabol, anjel,“ povedal s istotou chlapec. Prižmúril som oči. „Prečo by som nemohol?!“ „Pretože ty ním nie si. Určite nie. Si krásny, nikoho krajšieho som nikdy nevidel. Pôsobíš hrozne vznešene akoby si nepochádzal z tohto sveta a nie si zlý,“ povedal chlapec. Strach a neistotu som v jeho hlase postrádal a to ma väčšmi hnevalo. „Tak nie som zlý,“ povedal  som ticho a hrozivo. „Nie som zlý,“ zopakoval som duto a prudko som pozrel na chlapca. „A ty chlapče, nemáš uši? Nikdy si nepočul čo sa o mne rozpráva po dedine a jej okolí? Ako sa ma všetci boja a stránia, chránia svoje deti alebo mi prinášajú obetné dary? Nikdy si nepočul o tom, aký nebezpečný je les? O tom kto tam žije a prečo je zakázané tam vkročiť? Pretože tam žijú beštie, netvory a krvilačné zvery, ktoré ťa pohľadom zabijú alebo prekľajú? To je moje miesto, môj domov.  A nesnaž sa ma presvedčiť, že o ničom takom si nepočul, videl som ako chodíš z jednej strany dediny na druhú, niečo si musel začuť. Nik nechodí do lesa, ale ty si sem šiel. Povedz, prečo?“ „Pretože si sem šiel i ty,“ povedal chlapec naivne.  „Povedz mi chlapče, oči máš? Poobzeraj sa okolo seba. Poriadne. Kto alebo presnejšie čo leží pri mojich nohách? Odpovedz!“ chlapec mlčal. „Tak neodpovieš. Nevadí. Poviem to za teba. Mŕtvola. Muž. Je mŕtvy a nevrav, že si nevidel kto ho zabil, pretože si musel byť hneď pri ňom a mať najlepší výhľad. Bol som to ja. To ja som ho zabil. To predsa anjeli nerobia. Potrebuješ aj iný dôkaz toho, že JA NIE SOM anjel, ale jeho presný opak? Tak povedz, vyviedol som ťa už z tvojej naivity? Áno, je najvyšší čas sa začať báť. Pretože diabol nemá s nikým zľutovania,“ povedal som tvrdo a čakal na chlapcovu reakciu. Strach sa však neobjavoval. Bolo tam prekvapenie, možno šok. Nevedel som to presne určiť. „Bol zlý. Ten muž zabil nevinných ľudí a chcel zabiť aj teba. Bez príčiny,“ povedal chlapec a pokračoval, „pomohol si svetu, ušetril si ho od ďalšieho utrpenia.“ „Tak on bol zlý, pretože zabil nevinných ľudí... A vieš čo som zač ja? A prečo je zo mňa práve toto? Nevieš, tak ja ti napoviem. Urobil som presne to čo on. Spáchal som hriech. Najväčší hriech. Zabil som. Vieš koho som zabil? Svoju rodinu. Celú svoju rodinu. Boli nevinní a milovali ma. Tak povedz,“ povedal som, keď som zbadal prehlbujúci šok hraničiaci s desom a mihotavý strach na jeho tvári. „Ešte stále budeš tvrdiť, že som anjel?“ Otočil som sa. Bolo toho dosť. Celý čas som strávil s tým deckom a povedal som mu niečo čo som už viacej nikomu nechcel povedať. Strácal som tu čas s človekom. Neobrátil som sa. Ani keď na mňa skríkol. Nie anjel, ale Gabriel. Prvýkrát ma oslovil menom a ja som si to všimol. Mal som takú chuť si za to streliť. Kričal za mnou, ale do lesa sa za mnou neodvážil vstúpiť. Po celý čas som sa neotočil. Kráčal som hrdo so vztýčenou hlavou vpred. Domov. Domov? Začínal som mať o tom slove a o tom mieste pochybnosti. Pochybnosti, ktoré som doteraz nemal. Po prvý raz sa mi v hlave vynorila otázka: Patrím tam vôbec? – Okamžite som ju zahnal do kúta svojej mysle a ani som sa nenazdal, les bol hustý, tmavý a div som sa nepredieral cez jeho mohutné kríky a konáre. Brána, diera, jaskyňa. Ani sám neviem čo to vlastne bolo a vôbec mi na tom nezáležalo. Zrazu mi bolo všetko úplne jedno. Prečo som na toho chlapca bol len taký tvrdý? Prečo som ho k sebe pustil a surovo ho neodohnal už na začiatku? Moje jedno ja sa prelo s druhým a ja som nevedel a nedokázal nájsť správnu otázku, ktorá by vystihovala moje pocity. Žijem už príliš dlho na to, aby som nebol krutý, na to, aby som k sebe nikoho nepustil. Mám rád súkromie, samotu. Ale len preto, že som pri sebe nikdy nikoho okrem Samuela nemal. Láska. Čo je to láska? Pamätám si ako sme sa so Samuelom pred mnohými rokmi smiali na smrteľníkoch akí sú hlúpi, akí bezradní keď milujú a aká je láska slabosť. Dnes si tým istý nie som, pretože na obchádzkach som stretol i takých ľudí, ktorí sa milovali. Takých, ktorí boli šťastní, neboli sami a nevyzeralo, že by im niečo chýbalo. Ale mne niečo chýbalo. Bola to láska? Pýtal som sa sám seba, no odpoveď som nepoznal...

„Kde si toľko bol?“ spýtal som sa Gabriela, keď potichu vošiel dnu. Obrátil sa ku mne prekvapene a spýtal sa: „Ty si tu? Nevedel som, že si ešte tu?“ Teraz sa zjavilo prekvapenie na mojej tvári. „Nie? Prečo nie, veď spisov je veľa a práca na nich nekonečná. Alebo si si myslel, že som sa vzdal a nechal to na teba ako obchôdzky? Alebo sa mi nebodaj vyhýbaš?“ spýtal som sa a pozoroval každý sval na jeho tvári. Usmial sa „Ale kdeže. Len som si chcel oddýchnuť,“ povedal Gabriel a ja som prekvapivo zdvihol obočie. „Ale nehovor.  A to ťa jedna obchôdzka tak zmorila? Povedz aspoň si so sebou niekoho priviedol? No ako tak vidím, zjavne si prišiel sám. Čo sa stalo, nebol dosť dobrý?“ spýtal som sa a Gabriel sebou akosi trhol. Prižmúril som oči a rozmýšľal som čo asi tak predo mnou tají. Poznal som ho príliš dobre na to, aby mi do očí klamal. „Nebol,“ povedal a ja som čakal kým k tomu niečo nedodá, no on sa zjavne k tomu nemal. „Budem to z teba musieť ťahať ako z chlpatej deky? podľa spisov som bol presvedčený, že je jedným z nás, že je VÝNIMOČNÝ,“ povedal som jemne hľadiac jeho ego. Mal som to rád. Hrozne rád, keď sa Gabriel ošíval a ja som hladil jeho ego. „Ale pokiaľ vravíš, že nie je hoden toho byť jedným z nás, tak ti verím, ty to predsa vieš najlepšie. Nechcem ťa predsa nahnevať. Mám pred tvojimi schopnosťami rešpekt. Myslím, že tvoje schopnosti sú jedny z najlepších. Ešteže si medzi nami a nik a nič ťa neobmedzuje. Ani teba, ani mňa. Nikoho z nás. Práve preto je toto náš domov. Všetci sme iní, výnimoční a nik nám nič nevyčíta. Preto buďme radi, že sme iní a že sme tu. Spolu, Gabriel,“ povedal som, no očakávaný efekt to nemalo. Gabriel nebol rád, nesmial sa, neošíval. Akoby ma ani nepočul. Prižmúril som oči a povedal som „Tak mi povedz Gabriel, čo je s tebou?“ spýtal som sa a Gabriel sa spamätal, vytrhol sa zo zamyslenia a pozrel sa mi do očí. „Nič, nič so mnou nie je, som v poriadku. Ja... Len neviem či chcem byť výnimočný....“ povedal smutne a ja som zostal prekvapený, v šoku. „Čo tým myslíš? Nik nie je taký mocný ako my. Sme obávaní, uctievaní a najmä jedineční. Každý z nás je výnimoční. Kto by nechcel byť výnimočný, Gabriel? Ovládať jedinečnú moc. Každý po tom túži. I ty si tomu bol rád, tak čo zmenilo tvoj názor, tvoju radosť, eufóriu? Dosiahol si niečo, čo si nikdy nemal. Domov, rodinu, rovnosť. Nik ťa neodstrkoval, všetci sme sa k sebe správali ako rodina, nik ti nič nevyčítal, všetci sme ťa chápali a táto rodina nie je len o tom. Sme tu jeden pre druhého. Nám môžeš povedať všetko. Mne môžeš povedať všetko, Gabriel. Tak hovor. Prečo si zmenil svoj názor?“ „Nik mi nič nevyčítal? Zabil som. To bolo pre vás to podstatné, to hlavné. A tvoje slová? Výnimočný.... Lož. Čo je výnimočné na tom vraždiť, povedz! Ty si výnimočný, o tom niet pochýb. Vracať čas, manipulovať ním. Áno, to čím vládneš ty, to je výnimočný dar, ktorý z teba robí výnimočnú a mocnú bytosť. Veď i tvoj Dave za tebou prišiel práve kvôli tomu. Mnohí za tebou chodia, aby si napravil ich chyby. Kto však môže požadovať niečo odo mňa? Mám snáď ja nejaké výnimočné schopnosti, ktoré by niekomu priniesli osoh? Tak odpovedz!“  „Gabriel... To je to čo ťa trápi? Veď môžeš byť rád, že máš také mocné schopnosti. Od toho sme predsa tu. My, božie deti,“ povedal som a pristúpil som k nemu. „Božie deti,“ povedal s opovržením a pokračoval: „Čo mi s NÍM máme spoločné? Odpoviem ti, nič! Stvoril ľudí a anjelov, svojich dokonalých bojovníkov... My s nimi nemáme nič spoločné. Nebol si to práve ty, kto mi hovoril ako sa toto všetko začalo? Ako sme vznikli my? Nepamätáš sa snáď?! Nevadí, ja ti to pokojne celé zopakujem. Na začiatku bol Boh, ktorý stvoril anjelov, dokonalé bytosti božie. Jeho milujúci Lucifer, ktorý k nemu vzhliadal sa nedokázal pokloniť ďalšiemu Božiemu výtvoru, ľuďom. Bol presvedčený, že ho nie sú hodné. Jeho, ani nikoho iného. Boh neochotného Lucifera vyhnal, a tak si vytvoril nepriateľa, ktorý mal jedinú možnosť. Zahnaný do kúta tým koho najväčšmi miloval sa držal svojho pôvodného úsudku. Nenávidel ľudí. Tých krutých a chamtivých ľudí, ktorí boli stelesnením hriechu,“ povedal Gabriel a prižmúril svoje oči. „Mýlim sa snáď?“  Nechal som ho pokračovať bez nejakého komentáru. „Vytvoril si vlastnú variantu neba, ktorej vládol, avšak jeho nebo nevyzeralo a nepôsobilo rovnako ako jeho pôvodný domov. Skaly, oheň, holá zem bez jedinej rastliny, bez jediného života. Mŕtvo. Samota. Des. Nič iné. Jednoducho peklo. A tak namiesto domova plného anjelov mal väzenie, ktoré sa s domovom nedalo porovnať. Anjeli, ktorí nasledovali jeho príklad zišli z neba. Pridali sa k nemu pod planými sľubmi slobody, útočiska, domova a vlády. Keď na to konečne prišli, bolo neskoro. Sklamaní sa chceli vrátiť domov. Brány neba boli však pre nich zatvorené. Navždy. Lucifer pustošil zem. Anjeli, ktorí zostali svojim vnútrom verní nebu sa k nemu pridať nemohli. Iní boli však príliš chamtiví a opantaní mocou. Verní anjeli utiekli od Lucifera, priplietli sa k obyčajným ľuďom a medzi nimi sa stratili. Boli však príliš krásni, aby si ich ľudia nevšimli, a tak vznikali legendy a chýry. Lucifer nahnevaný ich zradou sa vydal po ich stopách a jeden po druhom sa ich snažil odstrániť. Odstránil všetkých do posledného a o tom, že tomu bolo skutočne tak sa dôsledne presvedčil. Anjeli, ktorí boli pri Luciferovi zošaleli a postupom času sa zmenili na démonov. Nádherné vraždiace bytosti, ktoré nemali ani kúsok vlastného rozumu. Pritiahli do pekla ľudí, ktorí mali slúžiť ako experimenty na vytvorenie mocnej armády. Nás. Po mnohých rokoch nebo konečne zasiahlo. Boh poslal armádu anjelov na čele s ich veliteľom Michaelom, aby očistili Zem od zradných a šialených anjelov. A tak sa stalo. Archanjel so svojou armádou anjelov odstránil všetkých, ktorí zradili vrátene Lucifera. Po dlhom a únavnom boji ho Michael bodol svojim mečom a tým definitívne odstránil najväčšiu hrozbu neba i ľudstva. Zabudol však na nás, na deti ľudí, ktorí sa stali pokusnými experimentmi, a tak sme sa zaplietli medzi ľudí, aby nás nenašli,“ povedal Gabriel. Pozrel som sa na neho a pritiahol si ho bližšie. „Mýliš sa Gabriel,“ povedal som posmešne. „Táto verzia sa rozpráva každému, ale tú pravú vedia len máloktorí,“ povedal som a na Gabrielovej tvári sa ukázalo prekvapenie „Je to snáď lož?“ spýtal sa a ja som sa na neho usmial. „Nie všetko, Gabriel, nie všetko. Počúvaj pozorne, viackrát ti to nezopakujem, pretože mám zakázané o tom hovoriť.  Lucifer Boha skutočne zradil, pravdivé sú i jeho dôvody, vytvorenie pekla a zrada ďalších anjelov, ktorí sa k nemu pripojili. I tí, ktorí sa zbláznili. Pravda je to o Luciferovom vraždení a pustošení. Výmysel je v ukončení príbehu. Je pravda, že Michael prišiel a zničil anjelov, ale Lucifer nemal na experimenty ľudí, Gabriel. My nie sme potomkovia ľudí. Ľudia nemajú výnimočné schopnosti, ale anjeli áno. Sme potomkami anjelov,“ povedal som a čakal na Gabrielovu reakciu. „Potomkovia anjelov? My? Ktorých? tých čo zradili, ale v duši zostali verní, alebo tých, čo zošaleli a ničili po Luciferovom boku?“ spýtal sa ma. „Ktorých z nich by si chcel mať za predkov Gabriel?“ spýtal som sa ho, no vedel som, že na odpoveď som nemusel čakať. Neodpovedal mi, ale uhol pohľadom. Hľadel niekde bokom do zeme. „Žiaľ, mýliš sa a mne je ľúto, že ťa musím sklamať. My nie sme tí dobrí, tak už si to konečne zapamätaj. My nie sme a nikdy nebudeme dobrí, nič na nás nie je dobré. Vieš kde žiješ Gabriel? Zakázaný les plný zlej energie, vieš čo ležalo pod nami? Vieš prečo sem ľudia nechodia a NIKDY nechodili? Nielen kvôli nám Gabriel. Hlboko v jaskyni, bol si tam niekedy?“ spýtal som sa ho. Musel som ho vyviesť z omylu. Nech už konečne prestane lietať v oblakoch a uvedomí si s otvorenými očami skutočnosť, že my stojíme na opačnej strane ako to hlúpe dobro. Gabriel neodpovedal. Nemal rád, keď som hovoril takéto veci, ale mňa hrozne hnevalo jeho popieranie. Pokrútil hlavou. „Tak nie, to musíme napraviť. Poď,“ povedal som a chytil ho za predlaktie. Potiahol som ho ku dverám a ťahal som ho ďalej celou cestou hlboko do vnútra zeme. Okolo nás bolo čoraz menej sviec a Gabriel čoraz viac spomaľoval, tak som ho čoraz viacej ťahal. Blížili sme sa ku konečnej. Svetlo bolo čoraz svetlejšie a žiarivejšie. Dostali sme sa na miesto. Gabriel zastal, tak som ho potiahol „Už je neskoro, aby si cúvol, poriadne sa na to pozri, bez zelene, kamene, skaly a oheň. Popísal si to dokonale. Des, Peklo.“ „Nie,“ povedal Gabriel. „Nemôžeme žiť  v pekle, peklo nemôže byť našim domovom,“ povedal „Zmier sa s tým konečne. Sme diabli, démoni, bytosti, ktoré ničia a ubližujú. Nehľadaj v tom východisko, lebo nie je. Nič iné a nič viac v tom nie je. Videl si to. Tak konečne otvor oči,“ povedal som mu. „Moje oči sú otvorené, jednoducho tomu nemôžem uveriť,“ povedal a ja som sa usmial. Pristúpil som k nemu a jemne ho pohladil po tvári. Prekvapene na mňa pozrel a ja som povedal „To nevadí, never tomu, nemusíš, stačí keď veríš mne. Maj zavreté oči, ja ich budem mať otvorené za nás oboch,“ povedal som a niečo neidentifikovateľné ma zahrialo pri srdci práve tu, v pekle. Lucifer sa tu necítil ako doma, cítil sa tu v tiesni, vo väzení, avšak pre mňa to tu bolo domovom. Nielen tým ako som sa tu cítil, atmosférou, ale aj ľuďmi okolo mňa, Gabrielom....