Odpor- 2. časť
,,A odkiaľ to ste?,“ spýtal som sa. ,,Neďaleko... Asi tak dve hodiny cesty,“ usmial sa. Vyzeral byť príjemne, avšak viem, že ho nebudem mať rád. Ponúkol mi koláčiky, keď som však už tretí krát odmietol, povedal, nech aspoň okoštujem. Na moje počudovanie, neboli až také zlé, práve naopak. Možno lepšie, než matkine. Prekecali sme otázkami, klebetami, vtipmi a ubehlo to ako voda. Víkend bol fuč a týždeň predo mnou. Napokon som musel usúdiť, že to nebolo až také zlé. V škole sme mali nového žiaka. Davida. sedel vedľa mňa, pretože môj najlepší kamoš chýbal. Vôbec sme sa spolu nebavili, pretože prišiel v polovici poslednej hodiny. Učiteľka nás na výtvarnú zobrala do dielne, avšak mňa s ním nechala v triede, pretože sme boli týždenníci a mali sme tam počkať, kým nepríde druhá polovica žiakov, aby nás nehľadali ,,Ahoooj,“ povedal. usmiaty. Nadvihol som obočie a otočil sa preč. ,,Ty sa so mnou nebavíš?,“ spýtal sa ublížene. Snažil som sa ho ignorovať, no nedalo sa to ,,Prečo sa so mnou nebavíš, som ti nič nespravil,“ povedal opäť ublíženým tónom. Keď som stále nič nevravel, začal ma ďugať prstom. ,,prestaň,“ prikázal som mu. Usmial sa ,,Aspoň rozprávaš,“ povedal veselo. ,,Som David,“ ozvalo sa mi pri uchu. Priam ma striaslo, zľakol som sa. Začal sa smiať. Otočil som sa tvárou k nemu. Jeho tvár bola tak blízko, až som cítil jeho dych. Svojou rukou ma chytil za bradu, druhú mi položil na stehno a posúval ju vyššie, cez bok až k hrudi, kde zastal. Priblížil svoje ústa k môjmu uchu a zašepkal ,,nebuď nervózny, nič ti nespravím,“ usmial sa. Srdce mi bilo ako splašené. Jeho ústa sa oddialili, avšak len tak, aby som mu mohol vidieť do tváre. ,,Tvoje meno?,“ spýtal sa. Hypnoticky som mu odpovedal ,,Simon“ ,,Vidíš, ani to nebolelo,“ usmial sa a pritisol svoje pery k mojej tvári. Jemne sa jej dotýkal a prechádzal po nej. Nebol som schopný pohybu. Jeho pery napokon zastali na tých mojich . Otvorili sa a vyšlo z nich ,,Páčia sa mi taký ako ty,“ vtedy sa pritisli na moje a jeho ruka sa posunula nižšie, kam by sa na verejnosti nepatrilo. Avšak to mu zjavne neprekážalo. Ústa som však neotvoril, a tak som mu zablokoval prístup. Sklamane si povzdychol, postavil sa a prešiel ku dverám triedy. Práve vtedy sa otvorili a v nich stáli žiaci. Pravdepodobne ich počul prichádzať a nechcel, aby ho našli vedľa mňa, pretože som bol riadne nervózny. Zatvoril dvere. Ani sa na mňa nepozrel. Keď sa dvere zatvorili, začalo zvoniť na prestávku, tým pádom sme už mohli ísť domov. Šiel som ku skrinkám, našťastie som ho tam nevidel. Vzal som si veci a šiel von z budovy. Pred ňou ma na parkovisku čakal Jack. Šiel som k nemu, keď v tom som ho zbadal opierajúc o múr. Pozrel na mňa. Naše oči sa stretli. Usmial sa. Vtedy som si rýchlo sadol do auta a šli sme. No nie domov. ,,Kam ideme?,“ spýtal som sa ho ,,Na futbal. Ako každý pondelok, čo je s tebou, si na to zabudol? Si akýsi nesvoj,“ povedal Jack. Keď sme zastali a začali hrať futbal, neistota zmizla tak rýchlo, ako prišla. Opäť to bolo s Jackom super. Vrátili sme sa domov, kde nás čakala ako vždy matka s obedom. Špagety. Mal som ich veľmi rád, avšak nebolo to moje najobľúbenejšie jedlo. Bolo asi 5, takže neviem či to bol neskorý obed, alebo skorá večera. Aj tak na tom nezáleží. Po jedle som šiel do izby, kde som si robil úlohy a učil sa. Potom ma privítal chat a telka. Bolo asi 30 minút po polnoci, keď mi začal vibrovať mobil. Zobudilo ma to, tak som sa pozrel na číslo, no nepoznal som ho. Nechal som to vyzváňať, no na tretí krát som to už zdvihol ,,Ahoooooooooj,“ ozvalo sa. Skoro mi to vyrazilo dych. Okamžite som položil a vypol som si ho. Ráno som prišiel do školy. Opäť ma zaviezol Jack. Nahnevaný som sa vrútil do triedy. Stále tam sedel. Vedľa mňa. Budem musieť zbehnúť k Mikeovi, nech zistím do kedy bude doma a hneď mu aj prinesiem úlohy. Sadol som si nahnevane na miesto a spustil som potichu ,,Odkiaľ máš moje číslo?!“ Začudoval sa, no v tom sa usmial ,,Ako si vedel, že som to ja?! Veď som ťa len pozdravil,“ spýtal sa ma prekvapene ,,Ten tvoj úchylný hlas spoznám okamžite,“ povedal som nahnevane ,,Som poctený,“ usmial sa. ,,On si z toho robí srandu, alebo čo?!,“ hneval som sa ,,Na niečo som sa ťa pýtal, okiaľ máš to číslo?“ ,,Prečo ťa to tak zaujíma?“ To ma zaskočilo ,,Veď je to moje číslo!,“ to je tak pribrzdená alebo sa len robí. Hneval ma. Celý. I ten jeho prihlúply postoj, hlúpy úsmev, ešte hlúpejšie otázky, primitívny výraz a spôsob akým robí veci.....Mal som chuť mu jednu vraziť. Takto sa so mnou hrať.... Ten včerajšok, to mi ešte vysvetlí. ,,Fajn, nehnevaj sa, ale svedčí ti to. Si rozkošný, priam na zjedenie,“ usmial sa a prešiel mi prstami po perách. To ma vytočilo, veď niekto to mohol vidieť. Moje obavy sa naplnili ,,Ale, ale, že by mali Simon s Davidom niečo spolu?!,“ vyhlásil Andy ,,Mlč,“ povedal David tak škaredo, až mi naskočili zimomriavky. Neviem ako, ale ten David si tu za takú chvíľu vydupal riadny rešpekt. Nikto sa už neodvážil to ani spomenúť a to nebolo dobré, pretože Davidovi už bolo jedno, či nás niekto vidí, a či nie. Počas hodiny sme písali písomku. Položil mi ruku na koleno, myslel som, že mu už vážne jednu strelím. Pozrel som na neho škaredo, no nepomohlo , a tak som mu ruku chytil a chcel som ju dať dolu z môjho koleno, no ani som s ňou nepohol. Ale ja sa nevzdám, a tak som vzal kružidlo z peračníka a ukázal mu ho. Všimol si a ruku dal preč. Víťazoslávne som sa usmial. Ja mu dám, hajzlovi jednému. So mnou si nebude robiť čo chce.....Keď zazvonilo, pokynul spolužiakovi a ten i s ostatnými odišli. Dočerta, veď je na mojej škole. On je tu nový, tak ja by som mal mať výhodu domáceho prostredia, prečo ju má on?! Zostali sme sami. ,,Takže kružidlo,“ chvíľu vyzeral nahnevane, potom sa začal smiať ,,To by ma nenapadlo,“ povedal. Postavil som sa a šiel som von z triedy, avšak nešlo to. Bolo zamknuté. Keď som sa otočil, bol vysmiaty od ucha k uchu a v rukách mal kľúče, s ktorými sa hral. Šiel ku mne. Ustupoval som, až kým som nenarazil na parapetnú dosku pod oknom. Vtedy sa mu vytratil úsmev z tváre a zvážnel. Chytil ma za pás a pritiahol si ma bližšie. Mixoval som sa, snažil som sa dostať z jeho zovretia, avšak neviem prečo, no nešlo to. Vždy som zvládol zo seba striasť chalanov z našej triedy, no prečo som ho nemohol od seba dostať mi stále zostávalo nejasné. Sklonil sa ku mne a usmial sa ,,Ešte ti to nedošlo?! Ja tu nie som ako študent, ale ako výpomoc pre výskum vedomostí žiakov. Som riaditeľkin syn. Mám 19,“ usmial sa. Vtedy mi to došlo, prečo ho nemôžem od seba dostať. Neviem prečo ma to nenapadlo. Nevyzeral na 16. Sakra. Pozrel som sa na neho. Bol vyšší než ja, na pohľad bolo jasné, že je silnejší. Začal sa smiať. ,,Si zlatý, keď si šokovaný,“ chytil ma pevnejšie, a tak som sa snažil ho od seba odtlačiť. Vtedy som stratil pôdu pod nohami, pretože ma zdvihol a vysadil na dosku a tlačil ma váhou k oknu. Napriek tomu som si nebol istý, či udržím rovnováhu, a tak som sa jednou rukou držal dosky, druhou som sa ho snažil odtlačiť, on mi ju však chytil a preplietol si s ňou prsty. Bozkával ma po krku a ja som nebol schopný vydať ani hlásku. Potom, keď svoju druhú ruku presunul inam, prestal som sa držať dosky, chytil som mu ruku a otvoril som ústa. Prekvapený vkĺzol jazykom dnu, no pohryzol som ho. Plán vyšiel. Ja mu dám. Odtiahol sa. Prižmúril oči a pozrel sa na mňa. Myslel som, že mi jednu vrazí. Nespravil tak. Jeho ruky začali blúdiť po mojej hrudi. Chytil som ich, no on sa mi vytrhol a ja som skoro spadol, no zachytil ma. ,,Nespadni mi,“ povedal milo. Chcel som zliezť, no on ma držal. Opäť ma začal bozkávať, no už som neotvoril ústa. Opäť som sa pridržal rukou dosky. On sa napokon bez efektu oddialil a ruku mi potiahol k sebe. Automaticky som treskol, no natočil ma tak, aby som spadol rovno na lavicu ,,Au,“ dostal som zo seba. To spravil naschvál, napadlo ma hneď keď mi začal vyzliekať tričko, avšak ruky som dal pevne dolu, aby mi ho nemohol dať preč, no chytil mi ich jednou rukou, tou druhou si ma pritiahol bližšie. Chytil ma príliš silno, tak zo mňa nechcene vyšlo ,,Au,“ a to samozrejme plánoval, pretože sa dostal do mojich úst. Keď sa oddiali, poriadne som sa zahnal a vlepil mu riadnu facku. Chytil sa prekvapene za líce, kde som mu vlepil facku a vyzeral nahnevane. Vtedy ho asi dačo napadlo, pretože sa tak zatváril ,,chceš tie kľúče?“ spýtal sa ma. Ani nečakal na odpoveď, kľúče si dal pod trenirky. Skoro mi vybehli oči z jamiek, on mi však chytil ruku a strčil ju tam. Hľadeli sme si do očí. On s víťazoslávnym pohladom a úsmevom, ja prekvapený a ohúkaný. Ruku mi tak stále držal. Začal som ňou mixovať v snahe dostať ju odtiaľ von, no malo to úplne iný efekt. Začal tam vzdychať a mňa skoro trafil infarkt. Omylom som sa ho dotkol a cítil som aký je tvrdý. Zovretie vtom okamihu povolilo a moja ruka vystrelila von. Vtedy ma chytil, jemne sotil na lavicu a povedal chraplavo ,,Keď si už začal, nenechám ťa odísť,“ začal ma bozkávať a rýchlo mi rozopínal nohavice ,,Prestaň!“ kričal som po ňom. Moje ruky sa ho snažili odtlačiť, moje telo sa začalo mixovať, chcel som ho zo seba dať dole. Vyliezol na lavicu a na mňa. Keď som sa snažil spod neho dostať už len v trenírkach opäť som svojím mixovaním spôsoboval opak. Opäť začal vzdychať ,,Prestaň!“ zopakoval som. Vtedy sa ozvalo klopanie na dvere. To bola moja jediná šanca ,,Sme tu!! Prosím otvorte!! Chce.....“ vtedy mi rukou zatvoril ústa, naklonil sa ku mne a zašepkal ,,Pšššt“ ,,Hneď som tu aj s náhradnými kľúčami,“ povedala a ja som spoznal hlas našej matikárky. ,,Dočerta !“ nahneval sa, zliezol zo mňa, obliekol sa, odomkol a otočil sa za mnou ,,Veď mi to dokončíme,“ usmial sa milo a zdrhol. Ja som sa rýchlo obliekol a zdrhol som tiež. Obaja sme šli na záchod. Hneď keď som ho zbadal vo dverách ako si... ehm..... no viete, otočil som sa a zdrhol do triedy. Našťestie tam už bola učiteľka. Chvíľu potom prišiel aj on ,,Musel som si poradiť sám, ale nabudúce mi ôppomôžeš,že,“ povedal usmieto. Nebola to otázka, ale skôr konštatovanie hotovej veci. Nehovorili sme odvtedy spolu, pretože po matike sme šli obaja domov a ja som utekal hneď vedľa učiteľky. Bol víkend. opäť za otcom. Prišiel si po mňa. ,,Ahoj,“ pozdravil ma Tom ,, opäť si tu, som rád opäť pokecáme. Dnes je tu konečne aj môj syn, dúfam, že si budete rozumieť,“ povedal a zavolal na neho ,,Hej, no poď už je tu hosť!“ Vtedy sa vo dverách zjavil on. David. Okamžite som primrzol. David bol milo prekvapený ,,Ahoj Simon,“ pozdravil ma milo ,,Ahoj, David,“ odzdravil som ho hrubo ,,Vy sa už poznáte?“ spýtali sa nás ,,Áno, chodíme spolu,“ povedal David