Jdi na obsah Jdi na menu
 


Neistota 3

19. 12. 2018

Jeremy, Jeffry a Melodie pokračovali smerom k čistinke. Jeffry bol stále veľmi tichý a zakríknutý. Jeremy vedel, že pokiaľ niečo nespraví, tak taký zostane. „Poďme sa hrať na skrývačku!“ skríkol a dúfal, že tento nápad bude mať úspech. Presne tak sa hrávali, keď boli deti. Melodie prikývla: „Dobre, ale hľadáš ty,“ povedala a Jeremy prikývol. Pristúpil k stromu, Melodie sa otočila a kráčala smerom k lesu. Jeremy pozrel Jeffrymu do tváre a pošepkal: „Zostať blízko“ a začal rátať. Jeffry sa ani nepohol. Jeremy sa vybral smerom k lesu a sledoval kde je Melodie. Nikde ju nevidel, pristúpil k Jeffrymu a pošepol mu: „Netvár sa tak a bav sa, dnes večer za tebou prídem a pozhovárame sa, dobre?“ povedal a vybral sa do lesa. „Jeffryho som našiel! Si na rade!“ Zakričal a hľadal. Jeffry mu pomáhal. Melodie sa na nich vyrútila zpoza stromu : „A to ste dva na jednu, ste chabí páni,“ zasmiala sa a všetci traja skončili na zemi, začali sa po sebe hádzať a robiť si zle. Konečne i Jeffrymu pristál úsmev na tvári. Vracali sa celý úfúlaní, a tak sa zastavili pri vode a trošku sa poumývali. „Dnes bolo skvele,“ povedala Melodie, zaželala im dobrú noc a išla do izby. Jeffry pozrel na Jeremyho a čakal. „Prídem,“ povedal Jeremy a obaja šli do izieb. Jeremy si uvedomil, že v prvom rade sa musí pozhovárať s Jeffrym, že to nemôže nechať otvorené , v druhom rade musí niečo spraviť s Marcom a v tom treťom sa dostať do izby svojej mami. Nechcel sa vydať do Jeffryho izby ešte za svetla, a tak sa rozhodol, že sa poprechádza po hrade a skúsi sa pozrieť kde je jeho otec. Aria v izbe nenašiel, ani len dvere nezostali otvorené. Začínal si myslieť, že sa k tým prekliatým kľúčom ani nedostane. Rád by sa opýtal nejakých slúžok, žiaľ nevedel, ktorým môže veriť. Sadol si pred dvere maminej izby a premýšľal. Priateľstvo s Melodie bolo zachránené. Rovnako tak vedel, že nikomu nič nepovie. Jeffrymu bude musieť nejako dohovoriť, lenže nevedel ako. Na jednej strane si povedal, že láska je láska a nik si nevyberá do koho sa zamiluje, sám to dobre vedel, lenže na strane druhej on sa síce zaľúbil do vlkolaka, lenže nič z tých rečí o nich neboli pravdivé, neboli to krvilačné beštie, ale to sa nedalo povedať o Samovi, ktorý lovil upírov pre zábavu. Vedel, že Sebastiana tak skoro neuvidí, že by to bolo príliš riskatné a vedel i to, že to musí nejako napraviť s Marcom. Už kvôli Melodie, pri ktorej mal pocit, že jej to dlží. A začínal si reálne pripúšťať možnosť, že jeho budúcnosť by mohla byť vo vlčej svorke po boku ich vodcu. Preto bolo jedno čo si myslí o zväzku s Marcom, veril, že by bolo lepšie, keby sa s Marcom toľko nehádali. Navyše jeho otec by bol z toho určite sklamaný. Postavil sa a pohladil dvere. Cítil, že tie dvere mu dodávajú odvahu. Ani nevedel ako dlho tu bol, ale za oknom už panovala tma. Rozhliadol sa okolo seba, ale jeho otec stále nikde nebol, a tak si to namieril do Jeffryho izby. Veľmi jemne zaklopal a otvoril. „Spíš?“ spýtal sa Jeffryho ležiaceho na posteli. „Nie,“ povedal a posadil sa. Jeremy si prisadol k nemu. „Nechcem o tom veľmi hovoriť, nie som paranoik, ale človek nikdy nevie. Nejedná sa o drobnosť, ide o dosť. Viem, že to vieš. Ale takisto viem, že ťa to bude trápiť kým sa nepozhovárame a vhodnejšie miesto nájdeme teraz asi ťažko. Pozri, neviem ako dlho poznáš toho lovca, ani ako dobre ho poznáš, ale bol to on, kto ma takmer zabil. Nebyť toho vlka, ktorý bol vtedy so mnou, tak som mŕtvý práve jeho rukou. A bol to on, kto ma v lese napadol a prikázal ostatným, aby nás odvliekli,“ povedal Jeremy a Jeffry prikývol: „Viem, povedal mi to. Povedal mi, že ťa vtedy naozaj chcel zabiť, aj to, že by sa mu to určite podarilo, kebyže ho nevyrušia. Ale povedal mi aj to, že sa zmenil, že to už viacej nechce, a to mi nemusel hovoriť, videl som to na ňom sám. Vtedy v tom lese som sa veľmi bál. Plakal som, ale keď sme prišli, utešoval ma, neublížil mi. Bol ku mne veľmi milý a dobrý.“ „Ako dlho ho poznáš?“ „Nebol to prvý raz čo som ho stretol. Nechceli sme ti to s Melodie vravieť, ale raz keď si sa nám stratil som sa i ja stratil Melodie. Nemal som to v pláne, zazrel som zver, veľmi som pridal, nevšimol som si, že sa Melodie zaborila. Šiel som ďalej a ďalej a keď som sa spamätal a obzrel okolo seba, nikde nikoho. Spanikáril som a vtedy prišiel on. Vysmieval sa mi, ale keď videl môj strach a moje slzy prestal. Pristúpil ku mne a pomohol mi. S Melodie sme sa dohodli, že ti to nepovieme, že by si sa hneval. Keď sme sa stretli druhý raz, bol si pri tom. Viac som ho nevidel, ale viem, že mu na mne záleží a ja nechcem, aby sa mu niečo stalo. Nehovorím, že je nevinný alebo svätý, ale viem, že sa zmenil, že je iný, a že by mi nikdy neublížil, pretože príležitosti k tomu mal, ale nespravil to a mal by to veľmi jednoduché,“ povedal Jeffry. „V poriadku. Povedzme, že je to tak, a že by ti neublížil. Neviem čo je pravdy na tom, že nechce byť lovec, ale na tom teraz nezáleží. Je to lovec alebo aspoň bol, prinajmenšom je to človek a ty si upír. Možno ti na ňom naozaj záleží, ale nebudeš mať príležitosť sa s ním opäť stretnúť. To že sa tak stalo bola iba náhoda, Mel ťa z dohľadu už nepustí a tak to bude najlepšie. Nehovorím, že som proti tomu, aby sa ti páčil, ale ostatní budú. Vieš rovnako dobre ako ja, že kráčaš po tenkom ľade a keby sa to dozvedel niekto iný ako ja, mohlo by to dopadnúť veľmi zle. Prisahám, že ja to nikomu nepoviem a nikomu to nehovor ani ty. Ani Mel, ani Selin, nikomu. Ide o tvoj život Jeffry, neverím, že by ťa zabili, ale nech by bol trest akýkoľvek, príjemný by určite nebol. Neviem čo by urobili s tebou, ale okrem toho, že by vás rozdelili, jeho by určite zabili. Nechcem ťa strašiť, ale si upír a ak s niekým budeš, tak jedine s upírom. Možno to je sebecké, ale sú to tradície, ktoré musíme dodržiavať. Nechcem ti ublížiť, práve naopak. Chcem, aby si vedel, že napriek všetkému, mne môžeš povedať všetko. Nikdy ťa neodsúdim.“ Povedal Jeremy a usmial sa. Jeffry prikývol: „Keď sme boli pri tých vlkoch a niekto z nich povedal, že by ťa mohli zabiť... Myslíš, že by mohli?“ spýtal sa Jeffry so strachom. „Neviem Jeremy. Každopádne paktovať s vlkmi je horšie ako paktovať s ľuďmi alebo s lovcami, aspoň podľa nich. Neviem čo by sa stalo, ale nemyslím, že by zabili. To určite nie, ale riskovať to nemienim,“ povedal Jeremy a žmurkol na neho. Chvíľu počkal a otočil sa k dverám. „Miluješ Marca?“ spýtal sa Jeffry. „Nie, ale isto ho raz milovať budem,“ povedal Jeremy. „Myslíš, že sa to dá?“ „Čo?“ „Naučiť sa niekoho milovať,“ spýtal sa Jeffry. „Myslím, že áno. Časom. Mnohí upíry si nevolia sami, mnohým volia rodiny a nepočul som, že by neboli štastní. Nie som ani prvý ani posledný,“ povedal Jeremy. „Myslíš, že sa dá zamilovať aj keď miluješ niekoho iného?“ spýtal sa Jeffry. „Neviem, nič také som ešte nezažil, ale ak budem milovať Marca a zapáči sa mi niekto iný, dám ti vedieť,“ žmurkol Jeremy. „Neblázni. Pochybujem, že by niečo také Marco dovolil. A na tvojom miesto by som to ani neskúšal. Z Marca ide strach,“ povedal Jeffry, načo sa Jeremy začal smiať. „Pozri, myslím, že sa ešte môžeš zaľúbiť, ak sa ma pýtaš na to, možno to, že ho nebudeš mať na očiach a čas ti pomôžu,“ povedal Jeremy. „Som rád, že si môj brat, a že sa s niekym môžem zhovárať o všetkom,“ povedal Jeffry a usmial sa na Jeremyho. „Ja viem, tiež som rád, že ťa mám. Dobrú,“ povedal Jeremy a odišiel. „Že som mu práve ja hovoril o tom čo je správne a o dodržiavaní tradícií. Myslím, že Selin by bola rada, že som mu to povedal. Dúfam, že bude vporiadku,“ pomyslel si Jeremy a potichu sa pobral za Marcom. Nevedel či to je dobré rozhodnutie, keďže už bola noc a hrad spal, ale povedal si, že to aspoň skúsi, keď už mal takú pokornú náladu. I keď pochyboval, že mu vydrží dlho. Keď vchádzal do Marcovho hradu všimol si, že je v kuchyni ešte stále zopár slúžok. Potichu prešiel okolo a vybral sa hore. Lenže niečo ho ťahalo, aby sa vrátil. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Nezdalo sa mu čo robia slúžky o takomto čase v kuchyni. Potichučky sa prizeral skrytý sa múrom. Slúžky pripravovali nejakú tekutinu. Nerozumel k čomu je niekomu o takomto čase jedlo. Jedna zo slúžok zobrala hrniec a vybrala sa po schodoch dole. Vedel čo je dole. Už od detstva mali prísny zákaz chodiť dole. Bola tam väznica a mučiareň. Vtedy mu to došlo. Nebolo to jedlo. Ale mučiaca zbraň. Nech v tom hrnci bolo čokoľvek, malo to spôsobiť čo najväčšiu bolesť. Jeremy rozmýšľal ako sa tam dostane. Otočil sa okolo seba a povedal si, že to riskne. Mal to vedľa seba, tá chvíľka stačila, aby nepozorovane prekĺzol. Rýchlo šlapal po strmých schodoch dole tmavou úzkou uličkou. Pred ním sa rozprestieral oblúk s piatimi dverami. Nemal ani šajnu, ktoré kam vedú. Nikdy tu nebol a vedel, že za každými tými dverami ho môže niekto chytiť. Tu nie je na svojom hrade, ktokoľvek ho chytí, nahlási to Marcovi. Pritisol ucho k prvým dverám, potom i k tým druhým. Začul hluk, krik, ale ten sa ozýval a nebolo možné zistiť, z ktorých dverí prichádza. Začal byť zúfalý. Ani nevedel čo hladá, ale ak Marco niekoho za tými dverami mučil... Mal zlú predstavu, že keď toľko nenavídí vlkov, mohol by to byť jeden z nich. Odhalený, neodhalený, nemohol tam len tak čakať. Skúsil pootvoriť prvé dvere. Tmavá chodba. Skúsil tie druhé, tiež tmavá chodba. Keď otvoril tie tretie, opäť ho čakala chodba, ale tentoraz osvetlená. Uvedomil si, že by to mohli byť tie správne dvere, a tak vkročil. Chodba bola rovnako úzka ako tá predošlá, ale stále kráčal ďalej. Začul hlasy. Nevedel, z ktorej strany prichádzajú a nemal sa kam skryť, tak sa rozbehol dopredu. Lenže hlasy boli pred ním. Dvaja Marcový vojaci sa zatvárili prekvapene. „Idem za Marcom,“ povedal Jeremy, pretože ho nič iné nenapadlo. „Odvedieme Vás,“ povedal jeden z nich a už k nemu naťahoval ruku. „Nie,“ povedal Jeremy „zvládnem to aj sám. Ustúpte“ Vedel, že má problém. Buď hneď teraz za Marcom pobežia alebo ho za ním rovno zavedú. Tak či tak Marco to bude vedieť. „Proste super. Nestačí, že ho podľa jeho slov nerešpektujem a nevážim si čo pre mňa robí, nechcem dodržiavať tradície, ale takisto porušujem pravidlá. Proste super. A to som to s ním chcel urovnať.“ Vojaci našťastie ustúpili a on sa vybral ďalej. Ponáhlal, tak rýchlo ako mu sily stačili. Nevedel kde je Marco, ale jeho vojaci sa určite postarajú o to, aby ho čo chvíľa dobehol. Keď sa otočil za sebou videl ako ho jeden sleduje. „Takže jeden asi šieľ hľadať Marca, čo značí, že pravdepodobne nie je niekde tu.“ pomyslel si Jeremy a pokračoval. Čím viac sa približoval tým hlasnejší krik počul. Začal sa trásť. Keď prichádzal k mučiarni dvere boli otvorené. V strede miestnosti na drevenom stole ležala nejaká postava. Podvedome pridal do kroku. „Sebastian,“  pomyslel si „čo ak je to Sebastian,“ tá desivá myšlienka ho napadla až teraz. „Čo ak na to Marco prišiel“. Našťastie tam Sebastian neležal. Nič iné nevidel, iba tu osobu. Keď sa priblížil k postave uvidel niečo hrozné. Tá osoba sa nedala identifikovať. Nevedel či je to muž, či žena. Vlasy mala strapaté a celú tvár a telo spálené. Vzlykala a kričala. Ani nevedel či je schopná vnímať ho. Vôbec nevedel kto to je. Na ruke mala stiebornú retiazku. Takú nosili vlkolaci. Jeremy sa zahľadel bližšie a vtedy pochopil. To dievča bola Susan. To krásne dievča, ktoré stálo za nimi, usmievavá a správna Susan. Susan, ktorá nikdy nevidela dobrého upíra, iba tých zlých. Nevedel či ho vníma, či vie kto je, ale v tom okamihu sa  Jeremy strašne rozklepal. Po tvári mu stekali slzy. Nevedel čo robiť, niekto v pozadí zakričal, ale on vnímal iba ju. „Preboha ako ju odtiaľto dostanem?“ Nemal poňatia, jediné čo vedel je, že pokiaľ ju tam nechá, zomrie. Ak už nie je na pokraji smrti. Nevedel, či sa jej môže dotknúť, či jej neublíži ešte viac. Okovy sa jej zarezávali do spálenej kože. Všade bol cítiť smrad spáleného mäsa. „Bože,“ povedal medzi vlykmi a odhrnul jej chumáč vlasov z očí. „Bože, odpusť,“ povedal a plakal ďalej. Neprestával sa trásť. Nevedel čo robiť. Pochyboval, že by ho vôbec vnímala. Bol zúfalý. Zviezol sa popri nej.  „JEREMY!“ skríkol Marco a šiel rovno k nemu. Chytil ho za lakeť a zdvihol hore. „Čo tu do pekla robíš?!“ pozrel sa do Jeremyho tváre a videl slzy. Chvíľu na neho hľadel, a potom ho zobral preč. Vychádzali chodbou hore, ale nešli cez kuchyňu, išli cez stajňu. Celý čas ho držal za lakeť. Pozrel sa na neho, ale celú cestu nepovedal ani slovo. Chytil ho za pás a viedol ho po schodoch hore. Jeremy nevedel kam idú a bolo mu to jedno. Jediné čo ho zaujímalo bola Susan, ktorú tam nechal. Predpokladal, že idú do Marcovej kancelárie, ale keď ju minuli a Marco otvoril druhé dvere vedúce do jeho izby, zostal prekvapený. Ešte nikdy nebol v jeho izbe. Marco zatvoril za nimi dvere a Jeremyho posadil na posteľ. Vedel, že Jeremy nie je na takéto veci. Nikdy nebol. Viac sa podobal Nine ako Ariovi. Vedel, že ten pohľad, ktorý sa mu naskytol bol pre neho viac než hrôzoštrašný. „Prinesiem ti niečo na upokojenie,“ povedal a odišiel. Jeremy si uvedomil, že tu nemôže zostať. Rozhodol sa, že sa tam vráti a dostane ju odtiaľ alebo pôjde za Sebastianom, nech ju odtiaľ dostane. Keď otváral dvere, stál pri nich Marcov vojak. „Vráťte sa späť do izby prosím,“ povedal, ale bolo jasné, že pokiaľ neposlúchne tak ho tam odvedie nasilu, a tak sa tam Jeremy vrátil. Zviezol sa na postel a nevedel čo ďalej. Po pár minútach prišiel Marco. Nevedel čo s ním má spraviť. Vedel, že Selin by ho utíšila lepšie, ale chcel, aby to zvládli spolu. „Nemal si tam chodiť Jeremy, nezákazal som vám to len tak z malichernosti. Viem, že to bol hrozný pohľad. Myslíš, že je to človek, ale nie je. Je to vlčica. Pre ňu slzy roniť skutočne nemusíš,“ povedal Marco a sadol si oproti Jeremymu. Chytil ho za bradu a podvihol tvár, aby na neho lepšie videl. Pomaly mu zotrel slzy. „Ne....nezabiješ ju?“ povedal Jeremy medzi vzlykmi. „Prosím“ Marco na neho chvíľu hľadel, potom si povzdychol: „Prepáč Jeremy, ale toto ti splniť nemôžem, je vlk. Musím ju zabiť,“ povedal Marco. „Prosím,“ zopakoval Jeremy. „Prijali ma medzi seba. Som teraz súčasťou Sebastianovej svorky, mojej svorky. Nemôžem len tak nečinne sedieť kým jednu členku svorky mučia a zabíjajú. Ako by som sa im mohol pozrieť do očí?!“    pomyslel si Jeremy. „Nemôžem, Jeremy. Daj si toto, bude ti lepšie,“ povedal Marco jemne a podal mu malú gulôčku. Jeremy pokrútil hlavou: „Nič nechcem, iba aby si ju nezabil, prosím, Marco, prosím,“ povedal Jeremy. „Nerozumieš tomu, Jeremy. Ona nie je obeť...“ „Prosím, kvôli mne, nechaj ju žiť kvôli mne. Ak ku mne niečo cítiš, nechaj ju žiť,“ povedal Jeremy. Marco prižmúril oči a vstal „Dobre vieš, že k tebe niečo cítim, nechoď na mňa takýmito rečami Jeremy. Práve preto, že ťa milujem, ju zabijem, aby si bol v bezpečí. Bodka,“ povedal Marco a otočil sa na odchod. Jeremy sa postavil a chytil ho za ruku. Vedel, že ak teraz Marco odíde, Susan je mŕtva. Marco sa otočil k Jeremyho tvári. Boli blízko. „Prosím. Dokáž, že ma miluješ,“ povedal Jeremy a Marco ho chytil za tvár, palcom zotrel zblúdilú slzu a pobozkal ho. Nech Jeremy čakal čokoľvek, toto určite nie. Keď bozk skončil Marco prehovoril: „V poriadku.“ „V poriadku?“ zopakoval Jeremy. „Pustím ju,“ povedal, „ale nezvykaj si na to, Jeremy.“ Jeremy sa usmial. Mal chuť ho i objať, ale po tom bozku sa neodvážil. „Ďakujem, naozaj ďakujem,“ povedal Jeremy a usmial sa. Marco prikývol a odišiel a Jeremy zostal v jeho izbe sám. „Už nikdy sem nevkročím. Dokým sme sa stretávali v mojej izbe alebo v pracovni nič sa nestalo. Kašlať na to. Len, aby pustil Susan. Musím poslať Sebastianovi odkaz alebo ju vycíti? Neviem. Každopádne Sebastian ma vystopoval rýchlo. Nemôžem to nechať na náhodu. Susan je na tom veľmi zle. Zajtra to oznámim Sebastianovi.“ Šiel do svojej izby, ale zaspávalo sa mu veľmi ťažko. Ráno sa ponáhlal na vychádzku. Jeffry a Melodie pomaly prichádzali. Jeremy nasadol na koňa. Bál sa či Susan žije, či Marco splnil sľub a či to všetko napriek tomu prežila. Vo vrecku mal pripravený útržok papierika omotaný retiazkov od Sebastiana. Vedel, že ho Sebastian na vychádzkach pozoruje a že ucíti jeho vôňu na retiazke. Plánoval zhodiť papierik s retiazkov do trávy, aby si Sebastian prečítal odkaz. „Jeremy,“ oslovil ho Marco, ktorý práve prichádzal do stajne. „Chcel som sa s tebou pozhovárať, a preto som dúfal, že dnes zostaneš,“ povedal a čakal na jeho reakciu. To všetci. Keby nebolo včerajška reagoval by úplne inak, ale teraz zosadol z koňa a na prekvapenie Melodie a Jeffryho prikývol: „V poriadku.“ Melodie a Jeffry nechápali. Marco sa otočil a nechal ich samých. „To čo?“ spýtala sa Melodie. „To si predsa chcela, nie? A teraz sa ti nepáči. Ujasnite si čo chcete lady,“ mrkol na ňu a keď sa otočila strčil papierik Jeffrymu. „Zhoď to na čistinke, nič sa nepýtaj a nikomu nič nevrav, potom to vysvetlím,“ povedal, i keď nevedel čo bude vysvetlovať. Teraz ho čakal rozhovor s Marcom. Po tom včerajšom bozku sa cítil nesvoj. Šiel dovnútra salónu, predpokladal, že Marco ho čaká práve tam. Predpokladal správne. Sedel v jednom z kresiel a pokynul Jeremymu, aby si sadol do druhého, ktoré bolo oproti: „Sadni si,“ povedal a Jeremy si bez slova sadol. Hľadel do zeme a čakal. „Chcem sa s tebou pozhovárať o tom čo sa stalo včera,“ povedal Marco a čakal. Keď sa Jeremy k ničomu nemal, pokračoval: „Čo si tam robil?“ spýtal sa. „Hladal som ťa,“ povedal Jeremy popravde. Rozhodol sa, že sa bude držať pravdy, aspoň tak veľmi ako mohol. „Hladal? Prečo?“ spýtal sa Marco prekvapene. „Po našom poslednom rozhovore som si s odstupom času uvedomil, že  som prestrelil. Nemal som na teba vybehnúť. Uvedomil som si, že som spravil chybu, a tak som sa ti chcel ospravedlniť,“ povedal Jeremy. Marco prižmúril oči a sústredene sa pozeral na Jeremyho. Jeremy usúdil, že Marco sa pravdepodobne nehnevá, ale zjavne mu neverí. „Bolo neskoro večer, pravdepodobnosť, že by som spal bola dosť vysoká,“ povedal Marco. „Viem, no potom ako sme boli spolu s Melodie a Jeffrym vonku som si uvedomil aký som s nimi šťastný a akí šťastní sme boli keď sme boli deti. Uvedomil som si, že som ti zjavne krivdil, že som ti v podstate nedal šancu ukázať mi aký v skutočnosti si. Boli sme len my traja a ja som to tak bral. A uvedomil som si, že keby ma videl otec bol by zo mňa sklamaný. Prechádzka sa pretiahla a ešte som zbehol za Jeffrym a keď som sa rozhodol ísť za tebou dosť sa zotmelo, tak som si povedal, že buď ťa nájdem alebo počkám do rána,“ povedal Jeremy. „A ako si sa ocitol v mučiarni?“ spýtal sa Marco zatiaľ nekomentujúc predošlé vyjadrenia. „Šiel som okolo kuchyne, videl som, že tam pobehujú slúžky, zdalo sa mi príliš neskoro na to, aby niečo vyvárali, lenže potom som si uvedomil že to čo mali v hrnci nebolo na jedenie, ale zjavne na mučenie. Nevedel som prečo, ale pocítil som úzkosť, že pravdepodobne tam niekde niekoho mučia. Zrazu som schádzal dolu a šiel chodbou, po ceste som stretol dvoch vojakov, povedal som, že idem za tebou, i keď tomu v tom momente tak nebolo, ale bola to moja pôvodná myšlienka,“ povedal Jeremy. „Prečo ťa tá vlčica tak rozcítila?“ spýtal sa Marco. Jeremy vedel, že sa tomuto rozhovoru nevyhne, ale pripadal si akoby bol na výsluchu, akoby bol podozrivý z niečoho zlého, akoby niečo zlé vyviedol. „Ja neviem. Proste.... Keď som ju videl bolo mi hrozne, vyzerala hrozne zúbožene, ubolene.... bezbranne.... bolo mi zle z toho čo som videl, z toho v akom stave bola.... ja.... bolelo ma vidieť ju tam v takom stave. Bez ohľadu na to kto bola, nemyslím, že si zaslúžila to čo.... sme jej spravili,“ povedal Jeremy. Nevedel akú osobu má použiť, ale spravili jej to upíry a on bol upír. „Pozri sa Jeremy. Hovoril som ti to včera a hovorím ti to aj dnes a dúfam naposledy. Bola to vlčica, ktorá trhá a vraždí. To čo si videl bolo nič v porovnaní s tým čo robí ona a jej druh. Ani zďaleka nebola nevinná a bezpranná. A to by si si mal uvedomiť. Nemôžeš lutovať nepriateľov, nezaslúžia si náš súcit. Čím skôr si to uvedomíš, tým lepšie pre teba. Vlci sú vrazi, ohavné monštrá a ty by si si tieto slová mal vriť do pamäte, pretože sa mi zdá, že im neprikladáš dostatočnú váhu,“ povedal Marco. „Pustil si ju?“ spýtal sa Jeremy. „Pustil. Dal som ti slovo,“ povedal Marco. „Žije?“ „Uvedom si, že takúto chybu som urobil prvý a posledný krát. Už nikdy odo mňa nič také nechci, lebo už nikdy nič také nespravím. Ja chyby nerobím a už vôbec nepúšťam krvilačné obludy na slobodu. To že som to včera urobil znamenalo z mojej strany chvíľkovú slabosť, takže ťa dopredu upozorňujem, aby si si dal nabudúce dobrý pozor na to o čo ma požiadaš, pretože sa mi tvoja včerajšia prosba vôbec nepáči. Ako si mohol uvažovať nad tým, že by sme ju pustili? Ako ťa niečo také napadlo? Od mala do vás každý vtĺka, že sú to beštie a ty sa na mňa obrátiš so slzami v očiach s prosbou, aby som ju ušetril. Poviem ti pravdu Jeremy, vôbec sa mi nepáči o čo si ma včera žiadal a nepozdáva sa mi ako sa ti tá myšlienka zrodila v hlave. Znepokojuje ma tvoje myslenie a tvoj súcit,“ povedal Marco. Nepáčilo sa mu, že Jeremy prejavuje súcit vlkom, obával sa toho. Bol rozhodnutý zájsť za Ariom a predostieť mu jeho obavy. Medzi Marcom a Jeremym nastalo ticho. Jeremy sa chcel veľmi dozvedieť čo je so Susan, ale bál sa opäť spýtať. Po pár minútach sa ozval Marco: „K tomu včerajšku... Som rád, že si sa prišiel ospravedlniť, ak to bol naozaj skutočný dôvod, prečo si prišiel.“ „Neveríš mi?“ spýtal sa Jeremy. „Nebolo by to prvýkrát čo by si mi klamal. Dôveru si musíš zaslúžiť a ty si preto veľa nespravil Jeremy. Viem, že si mi klamal o tom, kam si zmizol a predpokladám, že to nie je jediné klamstvo, ktoré si mi povedal. Uvedom si Jeremy, že budeme manželia, budeme žiť bok po boku a čeliť spolu neprajníkom. Povedz mi ako chceš stáť proti nim, keď si navzájom nebudeme dôverovať?“ „Viem a skutočne ma to mrzí. Uvedomil som si, že som pochybil. Nemal som ti klamať, ale už to nespravím,“ povedal Jeremy s Marco sa na neho zahľadel. Hodnú chvíľu ho pozoroval. „Ani pre mňa nie je príjemné ťa neustále poučovať a bojovať s tebou. Keď si konečne myslím, že sa to medzi nami urovnalo urobíš niečo čím to úplne pokazíš. Milujem ťa a nič to nezmení. Vedel som, že to s tebou bude ťažké, ale potrebujem, aby si sa snažil aj ty.“ „Budem, sľubujem,“ povedal Jeremy. Síce bol presvedčený o tom, že on sa už snaží, ale nechcel vyprovokovať ďalšiu hádku, ale Marco ho prekvapil: „Nechcem, aby si sa cítil ako vojak. Vidím, že sa snažíš, avšak mohol by si trochu viac.“ Na čo vstal, prešiel k Jeremymu, ktorý sa tiež postavil. Natiahol ruku k jeho tvári a jemne ju pohladil po líci. Pozoroval pritom cestu svojej ruky. Jeremy mierne ucukol. Marco sa naklonil k Jeremymu, ktorý sa mierne odtiahol. Marco si to nevšímal, svoju ruku medzičasom presunul na zad Jeremyho hlavy a pobozkal ho. Jeremy si včera myslel, že išlo iba o skrat, že sa všetko vráti k starým koľajám, kedy medzi nimi nebolo nič fyzické, ale obával  sa, že ten včerajšok bol akýmsi štartom bez návratu. Marco sa odtiahol, pozrel Jeremymu do očí, mierne sa usmial a nechal za sebou zmäteného Jeremyho. Keď Marco odišiel, Jeremy sa zviezol dolu do kresla a povedal: „No do riti... Som v háji.“ Po chvíli sa ale spamätal a jeho mozog išeil na plné obrátky. „Marco sa chcel pozhovárať s otcom. Možno za ním teraz šiel. Čo by mohla byť skvelá príležitosť pre mňa,“ povedal si Jeremy a už aj vstával. Veľmi pomaly stúpal po schodoch, nechcel dostihnúť Marca. Keď prišiel pred otcové dvere mal pravdu. Počul Marca ako sa s ním zhovára. „Nie, nemyslím si, že to bol iba nestranný súcit,“ povedal Marco. „Mýliš sa synak, Jeremy taký je. Je citlivý, krehký a ľútostivý. Je ako ona....“ zasnil sa Ario. „Práve preto!“ „Nie, Marco... Zbytočne sa stresuješ. Proste na neho dáme lepší pozor, nedopustím, aby sa to zopakovalo. Navyše nemyslím, že by sme sa toho mali obávať. Jeremy je iný. Podobá sa na svoju matku, ale je iný. To ti garantujem,“ povedal Ario. „Dúfam, že máte pravdu, otec,“ povedal Marco. „Nemaj strach synak... A ako ste na tom?“ spýtal sa Ario. „Okrem tohto je všetko v poriadku.“ „Potom je všetko v poriadku. Jeremyho musíš brať s rezervou. Nie je ako ty,“ povedal Ario. „Viem,“ odvetil Marco. Nastala chvíľa ticha. Jeremymu sa uľavilo. Hrozba bola zažehnaná. Nevedel či bude rozhovor pokračovať alebo či už skončil, a tak sa radšej vybral preč. Nechcel, aby ho tu prichytili. To čo skutočne chcel vedieť nezistil. Nevedel čo je so Susan. Marco síce povedal, že ju pustil, ale to mohla byť pokojne aj mŕtva. Marco nenávidel vlkov, nechcelo sa mu veriť, že by ju pustil len tak. Kvôli nemu...Lenže včera mu uveril. Mal taký úprimný pohľad, akoby to ani Marco nebol. Alebo mu predsalen krivdil. Nevedel. Zišiel dolu do izby. Jeffry a Melodie sa ešte nevrátili a Jeremy dúfal, že by mohol ísť za nimi. Nevedel, či to má oznámiť Marcovi alebo iba zdrhnúť. Každopádne keby utiekol asi by sa na čerstvý vzduch viacej nedostal. Dal Jeffrymu odkaz. Už len počkať. Lenže Jeffry a Melodie odišli pred nedávnom. Šanca, že sa skoro vrátia bola mizivá. Mal plán. Pôjde za Marcom a jednoducho sa ho na to spýta. Vedel, že to nie je dobrý plán, a že je pravdepodobne odsúdený na zánik, ale lepší nemal, a tak sa vybral späť pred otcové dvere. Ak tam nebude pôjde k nemu do pracovne, ale Marco tam bol a počul jeho hlas. Ešte stále sa zhovárali. „Myslím, že najlepšie by bolo, keby som mu zatrhol tie jeho vychádzky,“ povedal Marco a Jeremyho srdce vynechalo jeden úder. „To nemôže...“ pomyslel si a v tom okamihu zaklopal. Nechcel, aby ten rozhovor pokračoval. Nechcel, aby o všetkom rozhodoval Marco. „Ďalej,“ povedal Ario a Jeremy vstúpil. Obaja na neho hľadeli „Stalo sa niečo synak?“ spýtal sa Ario. „Synak.... Presne tak oslovuje i Marca, napriek tomu má s ním zjavne lepší vzťah než so mnou. Nikdy sme sa toľko nezhovárali ako oni dvaja...“ pomyslel si Jeremy. „Práve som hľadal Marca,“ povedal Jeremy a rozhodol sa, že zvyšok vety nedokončí. Nechcel, aby to riešili pred otcom. „Čo potrebuješ?“ opýtal sa Marco. „Porozprávať sa s tebou,“ povedal Jeremy, i keď ho v tom momente napadlo, že by mohol mať v otcovi istú podporu. Bolo to 50 na 50. „V poriadku, pôjdeme dole,“ povedal Marco, ale Ario ho zastavil: „Nie, zostaňte tu, ja pôjdem,“ povedal a vybral sa k dverám. „Nemohol som nepočuť to o čom ste sa tu zhovárali,“ povedal Jeremy a Ario znehybnel. „Čo si počul?“ spýtal sa Marco. „To s tymi vychádzkami,“ povedal Jeremy. Po očku sa pozeral na otca, tomu viditeľne odlahlo. Za to Marcov výraz sa nijako nezmenil. „Nie je správne, aby som tu bol zatvorený, však otec?“ spýtal sa Jeremy a čakal. Nevedel či spravil dobre, ale dúfal, že ho otec podrží. „To je iba medzi vami dvoma synak. Nechám vás osamote,“ povedal Ario a odišiel. Jeremy pozoroval odchádzajúceho otca, keď k nemu Marco pristúpil a chytil ho za lakeť. „To bolo poslednýkrát čo si niečo také urobil,“ povedal nahnevane Marco. „Čo som urobil?“ spýtal sa Jeremy nechápavo. „Podkopal si moju autoritu.“ „Ale nehovor, nič som nespravil, navyše si za to môžeš sám. Vôbec sa mi nepáči, že hovoríš také veci, ale keď sa o nich chcem baviť ja, tak je už problém,“ povedal Jeremy. Marco prižmúril oči, stále držiac Jeremyho za lakeť: „SO MNOU sa máš o takých veciať baviť, nie žiadať svojho otca, aby rozhodol namiesto mňa,“ povedal Marco. „Rozhodol? A prečo by mal vôbec niekto rozhodovať. Som svojprávny a nevidím dôvod, prečo by som si vôbec mal na niečo pýtať povolenie. Navyše aj tak si mi ho už dal, tak kde je problém?“ Jeremy sa začínal hnevať, cítil sa ukrivdený. „Problém je v tom, že sa nesprávaš tak ako by si mal,“ povedal Marco. „A to je ako? Ako bábka, ktorá bude plniť bez slov každý tvoj príkaz?“ spýtal sa Jeremy. „Nechcem, aby si bol ako bábka, ale áno, chcem, aby si plnil moje príkazy, bez toho, aby si odvrával. Ak si si to totiž nevšimol Jeremy, presne to je zvykom, presne tak sa správa aj Selin,“ povedal Marco a pustil Jeremyho ruku. „Mne sa napríklad nepáči ako sa správaš ty ku mne,“ povedal Jeremy. Marco zaťal zuby. „Tak tebe sa nepáči ako sa k tebe správam?!“ zvyšoval hlas a pokračoval: „Ešte si nezažil, aby som sa k tebe správal zle, ale ak po tom tak veľmi túžiš, pokojne sa k tebe tak správať môžem. Tie tvoje provokácie, výsmechy a neúcta zostali bez odozvy. Všetko som ti toleroval, ustopoval ti a kde je tvoja vďaka! Nič si nevážiš, absolútne nič. Myslel som si, že tentoraz možno tvoje slová o tom ako ťa to mrzí vydržia dlhšie ako pár minút, ale ty si dovolíš prísť za mnou a tvrdiť, že sa ti nepáči ako sa k tebe správam?! Už mám toho dosť. Potrebuješ riadnu príručku. Keď ti ju nikto nikdy nedal, dám ti ju ja,“ povedal Marco na čo pristúpil k Jeremymu. „Nemyslel som to tak,“ povedal Jeremy a ustúpil, Marco ho chytil za lakeť a povedal: „Je neskoro, mal by si si uvedomiť, že slová, ktoré vyslovíš majú následky, nebudem s tebou jednať v rukavičkách. Už toho bolo dosť. Niekto ťa musí naučiť ako sa správať a ja ťa naučím, aby si ku mne mal rešpekt,“ povedal Marco, chytil Jeremyho za ramená a pritisol ku stene. Naklonil sa k jeho ústam, ale Jeremy uhol hlavou do strany a Marco sa zameral na jeho krk. Začal ho bozkávať. Vtom sa ozvalo zaklopanie a Jeremy vykríkol: „Vstúpte!“ Marco sa na neho nahnevane pozrel a odtiahol sa. Bola to Selin. Jeremy prekĺzol k nej a usmial sa „Selin,“ povedal a potichu, aby to nik nepočul dodal. „Pomôž mi.“ Chvíľu na seba hladeli, a vtom sa ozval Marco: „Hladáš Aria?“ spýtal sa. „V skutočnosti.... hľadám Jeremyho,“ povedala akoby váhala nad slovami, ktoré vysloví a vtedy sa Jeremymu uľavilo. „To je skvelé, práve si ma našla,“ povedal Jeremy a šiel za Selin. „Práve sa zhovárame Jeremy,“ povedal Marco a Jeremy sa k nemu otočil. „je to dôležité?“ spýtal sa Marco. Selin opäť váhala a potom povedala: „Áno, je, ale ak riešite vy niečo dôležité, počkám za dverami,“ povedala Selin. Marco pozrel na Jeremyho a povedal: „Choď,“ čo nemusel vravieť dvakrát. Jeremyho už nebolo. „Čo sa tam stalo?“ spýtala sa Selin, keď potichu prešli chodbou i schodami k jej izbe. „Ja ani sám neviem. Zhovárali sme sa, nepochopili sme sa a Marco sa strašne nahneval. Šiel z neho strach,“ povedal Jeremy, „ani nevieš aký som ti vďačný Selin a sľubujem, že s Marcom to urovnám,“ povedal a Selin sa usmiala. „Keby tvoj otec vedel čo som urobila, tak by to nemalo šťastný koniec, takéto veci sa nerobia, tak dúfam, že sa to viackrát nestane,“ povedala Selin a opäť sa na neho usmiala trošku káravým úsmevom. „Iste,“ povedal Jeremy. „A čo si tam vlasne robila?“ spýtal sa jej. „Hľadala som tvojho otca,“ povedala. „No...myslím, že šiel do salónu,“ povedal Jeremy na čo sa ona vybrala tam. Jeremy si povzdychol a zostal v jej izbe. „To sa zas pekne pokazilo,“ povedal si a ľahol si na postel. Uvažoval či to takto bude navždy. Ak mu to so Sebastianom nevyjde, tak by tu zostal pravdepodobne do konca života zatvorený a každú chvíľu by sa s Marcom hádali. Problém by bol v tom, že by nemal za kým ísť, nik by ho nezachránil. Ani nevedel kedy, ale zaspal. Keď sa zobudil začínalo sa stmievať. Vedel, že Jeffry i Melodie už určite prišli, ale teraz potreboval dať do poriadku niečo iné, a to Marca. Nemohol to nechať len tak. Veril, že Marco vychladol, a tak sa vybral za ním do jeho kancelárie. Zaklopal. „Vstúpte,“ ozval sa Marco, a tak Jeremy vstúpil. Obaja na seba hľadeli, kým neprohovoril Marco: „Nečakal som, že prídeš,“ povedal a Jeremy sa mierne usmial: „Viem... Neprišiel som sa ospravedlniť, myslím, že by to bolo zbytočné, prišiel som ti to vysvetliť,“ povedal Jeremy a Marco mu pokynul, aby si sadol. „Tak začni, som zvedavý,“ povedal Marco a nespúšťal z neho oči. „Keď som počul to o tých vychádzkach, že mi ich chceš zatrhnúť, cítil som sa ukrivnedý, ako nejaké dieťa, ktoré chcú vytrestať a nechápal som čo som spravil zle. Keď ma poúčaš cítim, že sa ku mne správaš ako k dieťaťu, a to sa mi nepáči. Nechcem sa cítiť ako nejaký neposlušný sopliak, ktorého hrešíš. Nikdy som nemal na mysli, že sa ku mne správaš zle, len keď mi niečo chceš zakázať, tak sa cítim ako.... neviem.... ale určite nie ako tvoj snúbenec,“ povedal Jeremy. „Viem, že je to ťažké, pre nás pre oboch, ale počúvať ma proste musíš. To čo sa stalo bolo z časti pravdepodobne nedorozumenie, a práve preto by sme sa o všetkom mali spolu zhovárať a samozrejme častejšie komunikovať. Čokoľvek máš na srdci a budeš mať vždy za mnou príď a pozhovárame sa, aby sme takýmto nezhodám predišli,“ povedal Marco. Jeremy prikývol: „Prečo mi chceš zatrhnúť vychádzky? Spravil som niečo?“ spýtal sa Jeremy, na čo si Marco povzdychol: „Nie, Jeremy, nič si nespravil. Nechcem ťa trestať, robím to pre tvoje bezpečie. Ani nevieš aké nástrahy tam vonku striehnu, a preto nie je dobré, aby si sa tam potuloval.“ „Rozumiem, ale nie som sám. Je tam so mnou i Jeffry a Melodie. Nikam nechodíme, sme kúsok pod hradbami, nebrázdime dediny a lesy. Keby sa niečo stalo, čo sa nestalo, ani nestane, sme na skok,“ povedal Jeremy, „navyše chvíľe strávené vonku s Jeffrym a Melodie ma napĺňaju, a preto ťa prosím, aby si mi ich do našej svadby nebral. Som opatrný a Melodie tiež. Jeffry je síce trošku polienko, ale je šťastný, že odtiaľto vypadol a môže sa nadýchať čerstvého vzduchu,“ povedal Jeremy a čakal na Marcovu reakciu. „V poriadku Jeremy. Nateraz to necháme tak ako to je,“ povedal Marco. „Ďakujem.“ Marco príkývol. „Ak sa smiem spýtať.... prečo si tú vlčicu pustil? Nenávidíš predsa vlkov,“spýtal sa Jeremy. „Nechcem sa o tomto znovu baviť. Ale na tvoju otázku, pustil som ju kvôli tebe. Chcel si to, plakal si, zúfalo o to prosil... Ale ako som povedal, už to nikdy viacej neurobím a ani vtedy som nemal,“ povedal Marco. „Napriek tomu, ďakujem,“ povedal Jeremy a vstal. Zrazu ho niečo napadlo. „Marco?“ „Áno?“ spýtal sa Marco. „Nikdy som nepoznal svoju mamu, myslím tú skutočnú, nie Selin. Myslel som, že by som zašiel aspoň do jej izby, možno cítiť jej prítomnosť... Ale tie dvere sú zamknuté. Tak ma napadlo, nevieš kde je kľúč?“ spýtal sa Jeremy nevinne. Marco sa usmial: „Na také niečo by si sa mal spýtať tvojho otca, bol to on kto tie dvere zamkol. Pravdepodobne má i kľúč. A k tej izbe... Nie je tam nič Jeremy. Nič čo by ti ju pripomenulo. Tá izba je viac-menej prázdna, je tam len nábytok, žiaden zázrak.“ „Možno máš pravdu, ale aj tak, je to jej izba a možno tam budem cítiť jej prítomnosť. Viem, že je to hlúposť, ale... proste mi chýba,“ povedal Jeremy, sklonil hlavu, ani sa nenazdal a Marco stál pred ním, chytil ho za bradu, podvihol mu tvár a pozrel sa mu do očí. „nie je to hlúposť. Zajtra sa pozhováram s otcom,“ povedal Marco a Jeremy sa usmial. V pude eofórie ho objal „Ďakujem,“ povedal. „Hm... prepáč,“ povedal, keď si uvedomil, že ho asi obímať nemal. „To je v poriadku, Jeremy, v poriadku,“ povedal Marco, pohladil ho po líci, chytil za bradu a pobozkal. Jeremy očervenel, pozrel do zeme a povedal: „Ide si ľahnúť. Dobrú,“ a otočil sa smerom k dverám. „Dobrú noc, Jeremy,“ odvetil Marco a Jeremy odišiel do izby. „Do pekla, do pekla, do pekla,“ s týmito slovami si ľahol do postele. Vtom si spomenul, že sa chcel Jeffryho spýtať ako je na tom Susan. Nadával si ako na to mohol zabudnúť. Pozrel sa von oknom. Tma, ale ešte nebola taká silná, a tak sa vybral za Jeffrym. Neklopal, mierne pootvoril a pozrel sa či náhodou nespí. Nespal. Sedel na posteli a v ruke držal odkaz. Stále zabalený v retiazke. „ahoj,“ pozdravil Jeremy. Jeffry nadskočil, ale hneď sa upokojil. „Ahoj,“ povedal. Jeremy si sadol vedľa neho. „Dlžím ti vysvetie,“ povedal Jeremy na čo Jeffry prikývol. To áno. „Ten odkaz si tam nenechal?“ spýtal sa Jeremy. „Nechal, ale keď som sa vracal stále tam bol. Nevedel som čo mám robiť, ale keď som sa pozrel bližšie, uvidel som, že ho niekto čítal, retiazka bola inak, a tak som ho pre istotu vzal naspäť,“ povedal Jeffry a hľadel na Jeremyho. „Čo to bolo?“ spýtal sa ho. „Nebudem ti klamať Jeffry, ten odkaz bol pre toho vlka, s ktorým si ma videl,“ povedal Jeremy a uvažoval čo ďalej. Nechcel mu povedať, že tu mučili vlčicu, ani že bol v mučiarni, ani len to, že ju Marco na jeho prosby pustil. „V okolí som videl jeho priateľku, bola veľmi zranená a keďže neviem či ju dokázal vystopovať, informoval som ho o tom,“ povedal Jeremy to najlepšie čo mohol a ani to v podstate nebola lož. „Aha...takže ti na nej záleží?“ spýtal sa Jeffry. „Zachránila nás. Nie žeby si záchranu potreboval ty,“ uškrnul sa Jeremy a pokračoval: „ale my s Melodie áno a keby nebolo jej a jej svorky, asi by sme boli mŕtvy. Minimálne som jej to bol dlžný,“ povedal Jeremy, zobral si od neho odkaz a usmial sa na neho: „Ani nevieš aký som ti vďačný Jeffry, nemusel si to spraviť, ale spravil. Ďakujem. Viem, že ti môžem veriť,“ povedal jeremy. Jeffry sa usmial: „Nemáš za čo. Samozrejme, že môžeš, rovnako ako ja tebe,“ povedal Jeffry a tiež sa usmial. „Dobrú noc,“ povedal Jeremy a otočil sa na odchod. „nebojíš sa ich?“ spýtal sa ešte Jeffry. „Myslíš vlkov? Nemám dôvod Jeffry. Vravel som ti, že ten prvýkrát čo som narazil na lovca, na tvojho lovca, podotýkam,“ usmial sa Jeremy, „to boli práve vlci čo ma zachránili, takisto ma zachránili keď som natrafil na lovcov i vtedy a nieľen mňa, ale i Melodie, nie sú zlí Jeffry, nik z nich to nemusel urobiť, riskovali, ale urobili to. To je dostatočný dôvod nebáť sa ich. Bez nich by som tu dnes nebol,“ povedal Jeremy a odišiel. Šiel do svojej izby, sadol si na postel a pozrel na odkaz. Keď ho balil stálo v ňom- Susan bola unesená a mučená. Neviem či žije, mala by byť pustená- nepotrebovalo to nijaké podpis, nijakého adresáta. Vedel, že to nájde Sebastian, rovnako tak ako vedel, že rozpozná retiazku. Dúfal, že mu retiazku vráti osobne. Dal ju dole z papierika a roztvoril ho. Neboli to tie isté slová, ktoré tam napísal. Sebastian mu na odkaz odpovedal – mám ju, žije, postaráme sa o ňu- rovnako strohý odkaz. Jeremy sa usmial. Bol šťastný. Nevedel či ju Marco skutočne pustil a neskutočne mu odľahlo, že žije. S úsmevom na perách zaspal. Vedel, že zajtra sa s ním stretne a vedel aj ako.

Ráno ho zobudili slnečné lúče. Okamžite vystrelil z postele. Bol nedočkavý... a nesmierne šťastný. Priateľstvo s Melodie bolo na najlepšej ceste, pozhováral sa so svojim bratom a viac-menej si všetko vyjasnili. Vedel, že mu môže veriť, i keď mu neplánoval povedať všetko. Selin a Ario sa už spolu zjavne zhovárali, vzťah s Marcom bol opäť po x-tý raz urovnaný a to najdôležitejšie – Susan žila. Jediné čo chýbalo ku šťastiu bolo zistiť, že je v poriadku a vidieť Sebastiana. A to si nie dávno myslel, že sa to všetko totálne pokazilo. Vybral sa do stajne, po ceste stretol Jeffryho. Usmial sa a postrapatil mu vlasy: „Tak čo? Ako si sa vyspal? Tešíš sa na ďalšiu vychádzku?“ spýtal sa. „Iste,“ usmial sa Jeffry a prikývol. „Ako vy dvaja? Tuším ste obaja vysmiati...“ povedala Melodie, nasadla na koňa išli. Prešli prvú dedinu, prešli druhú a aj tú tretiu. Pred lesom sa zastavili na čistinke. „Tak čo? Dáme skrývačku?“ spýtal sa Jeremy. „Dobre, ale hľadáš ty,“ povedala Melodie a obaja sa rozbehli preč. Jeremy vyčkával pár minút, keď ho zo zadu objali niečie ruky a na líci mu pristál jemný bozk. „Ahoj,“ povedal známy hlas. „Ahoj,“ odvetil Jeremy a oprel sa do Sebastianovho náručia. „Som rád, že ťa vidím a že si v poriadku. Ako to prebiehalo? Povedalo to to dievča niekomu?“ spýtal sa Sebastian. „nie, nikomu,“ povedal Jeremy: „aj ja ťa rád vidím, ani nevieš ako si mi chýbal. Ale teraz mi povedz ako sa má Susan?“ „Žije a ten zvyšok príde časom. Je to s ňou zlé, nebudem ti klamať, ale je v dobrých rukách,“ povedal Sebastian a otočil Jeremyho tvárou k sebe. „Mal som o teba strach,“ povedal a pobozkal ho. „Počkaj, to nemôžeš. Niekde nablízku je Melodie a Jeffry,“ povedal Jeremy. „neboj. Shelby ich stráži, samozrejme z diaľky. Dala by mi vedieť keby niečo,“ povedal Sebastian a pritiahol si ho do náručia. „Ani nevieš ako sa cítim. Keď ťa nemám pri sebe, všetko na mňa dolieha. Nebol som schopný ochrániť Susan a nebol som schopný urobiť nič preto, aby som ťa uchránil od tvojich. V oboch prípadoch som bol bezmocný, ale s tebou sa cítim inak. Po tvojom boku je všetko ľahšie a ja verím, že to spolu zvládneme. Keby som mohol, tak ťa už nepustím,“ povedal Sebastian a opäť ho pobozkal. „Aj ja sa s tebou cítim inak. Šťastne, slobodne..“ Sebastian hladil Jeremyho ruku a s úsmevom sa pohrával s jeho retiazkou. „Som rád, že ju máš,“ povedal. „Ja viem, i keď neviem ako by som to vysvetlil Melodie, kebyže si to všimne,“ povedal Jeremy. „Máš ju dobre skrytú?“ spýtal sa Jeremyho. „V rámci možností,“ povedal a usmial sa. „nemôžem tu s tebou byť večne. Musím ich dobehnúť a nájsť,“ povedal Jeremy a odtiahol sa. „To dievča sa skrýva v lese za starou drevenou chatrčou a tvoj brat je pár metrov vľavo od nej za šípovým kríkom,“ povedal Sebastian a usmial sa. „Si dobrý,“ povedal Jeremy s uznaním. Sebastianov úsmev sa zväčšil a povedal: „Veď som predsa vlk, mám oči, uši a nos všade, na to nezábudaj,“ hľadel na neho kým nevkročil do lesa. Jeremy sa vybral k chatke a tváril sa, že hľadá. „Baf!“ vykríkla Melodie a obaja sa pustili do smiechu. „Kde si, Jeffry?“ skríkol Jeremy. Melodie mu nenápadne ukázala na krík. „hej! To neplatí,“ skríkol Jeffry a vybehol z kríka. Všetci sa začali smiať a vybrali sa k čistinke. „Som rada, že si to užívame všetci spolu,“ povedala Melodie a Jeremy prikývol: „Ja tiež. Ako ste si užili včerajšok?“ spýtal sa. „Bolo fajn, boli sme tu a trošku sme sa ponaháňali,“ povedal Jeffry. Zvyšok dňa strávili spolu. Melodie už nechodila dávať hlásenia. Nemusela. Marco jej veril. Všetci traja si šli ľahnúť. Druhý deň sa opäť hnali na prechádzku. Jeremy a Jeffry sa stretli v stajni. „Tuším nám chýba ešte Melodie,“ povedal Jeremy a obrezal sa okolo seba či ju niekde nezahliadne. „Idem po ňu,“ povedal a vybral sa smerom k hradu rodiny Weedy. Po ceste ju našiel. „Kde si toľko?“ spýtal sa jej a ona sa usmiala: „Prepáč, dnes mi nie je najlepšie, asi som čosi pojedla. Tak dnes musíte byť na mňa mierni...“ povedala a Jeremy jej pomohol na koňa: „Počuj, cítiš sa na to?“ spýtal sa s obavami, „si akási bledá,“ povedal. „To je v poriadku. Oveľa viac ma zaujíma tvoj postoj. Odkedy plníš Marcove prosby? A ešte k tomu, keď sa týkajú toho, že sa s ním máš pozhovárať namiesto vychádzok?“ spýtala sa Melodie. „Viem... Tým som vás asi dostal.... Ale chcem, aby si vedela, že medzi mnou a Marcom to je na najlepšej ceste. Zhovárali sme sa spolu a viac vecí sme si vyjasnili. Obaja sme si čo to priznali a nemyslím, že by sme sa opäť vrátili na začiatok...Už sme totiž spravili pekný pokrok,“ povedal Jeremy a Melodie zahrialo pri srdci. „Ani nevieš aká som šťastná kvôli vám obom. Veľmi si ma potešil. Marco nie je tvoj nepriateľ, je milý a veľmi mu na tebe záleží,“ povedala a objala ho. Jeremy vedel, že to Melodie poteší a vedel aj to, že tie slovká trošku prikrášlil. Úprimne veril, že sa s Marcom už nebudú hádať, ale tak u nich človek nikdy nevedel. Melodie trošku zaostávala, a tak ju Jeremy a Jeffry čakali. Pôvodne mal Jeremy v pláne, že sa opäť zahrajú na skrývačku a že sa aspoň na chvíľu uvidí so Sebastianom, ale niečo také zjavne nepripadalo v úvahu. Melodie ledva stála. „Počuj čo je s tebou? Určite to bude z jedla?“ spýtal sa Jeremy starostlivo. „Iste, z čoho iného,“ povedala Medlodie a zatočila sa jej hlava. Jeremy k nej rýchlo pribehol, ale Melodie už spadla z koňa. „Dočerta!“ skríkol a Jeffry sa k nej tiež rozbehol. Obaja ju zdvihli zo zeme. „Mel?“ oslovil ju Jeremy, ale ona bola ako duchom neprítomná. „Pomôž mi, vysadíme ju na koňa,“ povedal Jeremy a spolu s Jeffrym ju vysadili na koňa. Jeremy si sadol za ňou, chytil ju kolo pása a povedal Jeffrymu: „sadaj na koňa, vezmi aj toho druhého a pôjdeme rýchlo späť. Nezaostávaj, choď predo mnou,“ povedal Jeremy. Nechcel sa neustále otáčať, či je Jeffry za ním alebo či mu stíha a v žiadnom prípade ho tam nechcel nechať, takto ho bude mať na očiach a nemusí sa o neho strachovať. Dosť, že sa strachuje o Melodie. Jeremy si medzi tým dal dolu retiazku a strčil ju do vrecka, z vrecka vytiahol prsteň a nasadil na prst. Jeffry vysadol a chytil uzdu druhého koňa, ale skoro okamžite spadol, tak ju pustil. „nechaj ho tak,“ povedal Jeremy, a tak Jeffry šiel len so svojim. Obaja šli smerom k hradbám a koňa nechali za sebou. Keď prišli dnu, Jeffry aj Jeremy pomáhali Melodie zliezť z koňa. Obaja ju podopreli a šli. „Kam ideš?“ spýtal sa Jeffry, keď nemierili do ich hradu. „Kam asi? Je to Marcova sestra, samozrejme, že za ním,“ povedal Jeremy. Pomohli Melodie do jej izby. Po ceste nikoho nenašli. „Zostať s ňou, idem pohľadať Marca,“ povedal Jeremy a vyšiel z izby. Prv si to namieril do Marcovej kancelárie, ak niekde je, je najväčšia pravdepodobnosť, že práve tu. Ale Marco tam nebol. Nemal chuť zháňať ho po celom hrade, keď bolo Melodie zle, a tak sa rozhodol, že pôjde za otcom. Ani neklopal, iba vošiel. „Nemyslím si, že to bude také ľahké,“ povedal jeho otec Marcovi. Obaja sa otočili na Jeremyho. „Prečo si nezaklopal?“ spýtal sa Marco. Jeremy na neho neveriacky pozrel a povedal: „Melodie je zle, spadla z koňa, už keď vstala jej bolo veľmi zle, vraj niečo asi zjedla, je vo svojej izbe s Jeffrym.“ „Prečo si nešiel za mnou, ale za otcom?“ spýtal sa Marco. „Išiel, ale nezohnal som ťa,“ povedal Jeremy načo sa obaja presunuli ku dverám. Všetci traja šli k Melodiinej izbe. Jeffry sa okamžite postavil a ustúpil. Marco pristúpil k sestre, priložil jej ruku k čelu a povedal: „Je vrelá, Jeffry zožeň niekoho z mojej stráže nech dobehne po doktora a nech niekoho pošle do mojej kancelárie,“ povedal a Jeffry prikývol a okamžite sa presunul k dverám. „Idem s ním,“ povedal Jeremy a šiel za Jeffrym. „nie, ty tu zostaň,“ povedal Marco, ale stále hľadel na Melodie. „Otec?“ povedal Marco. „Áno, synak. Porozprávame sa potom,“ povedal Ario a odišiel. Jeremy zostal stáť a čakal. „Bude v poriadku? Čo jej je?“ spýtal sa Marca. „Čo ste robili?“ spýtal sa Marco a stále hľadel na Melodie. Zjavne sa mračil. „Nič, šli sme na prechádzku. Ráno sme sa stretli pri stajniach. Meškala, tak som jej chcel ísť na proti, ale prišla. Bola vysilená a bledá. Povedala, že to má asi z jedla. Zaostávala a zrazu sa zviezla z koňa, tak sme sa okamžite vrátili,“ povedal Jeremy. „A včera?“ spýtal sa. „Prechádzali sme sa,“ odvetil Jeremy. „Kde ste boli?“ „Ako vždy tu nablízku.“ „A predvčerom?“ „neviem, nebola so mnou. Ráno vyzerala ešte v poriadku, a potom som ju už nevidel, ale včera vyzerala zdravo“ povedal Jeremy. „Kde chodievate na vychádzky?“ spýtal sa Marco. „Len tu pod hradby,“ povedal Jeremy. „Ako ste prišli, keď nevládala chodiť?“ „na koni. Šiel som s ňou a Jeffry šiel svojim,“ povedal Jeremy. „A kde je tvoj kôň?“ „Nie je teraz jedno kde je môj kôň? Vieš čo jej môže byť?“ spýtal sa Jeremy. „odpovedz, keď sa ťa pýtam,“ povedal Marco. „Nechali sme ho vonku, nemali sme ho ako vziať a jemu sa nechcelo ísť s nami,“ povedal Jeremy. „Máš ho zle vycvičeného. Takže predpokladám, že kone Jeffryho a Melodie sú v stajni,“ povedal Marco. „Pravdepodobne áno, nechali sme ich na dvore,“ povedal Jeremy. „Povedz, keď teraz prejdem okolo hradieb, nájdem tvojho koňa?“ spýtal sa Marco a pozrel sa Jeremymu do oči. Na Jeremyho tvári sa zjavil mierny náznak prekvapenia. „Kam tým mieri?“ spýtal sa sám seba. „Neviem, ak zostal tam, kde sme ho nechali, tak pravdepodobne áno,“ povedal Jeremy, i keď vedel, že je to poriadna lož. Nevedel čo Marcovi víri v hlave, ale bolo jasné, že jeho kôň nebude pod hradbami. Nechali ho až za tromi upírskymi dedinami pri čistinke pri lese. „V poriadku,“ povedal Marco, pristúpil k Jeremymu, chytil ho za lakeť a viedol ho von z izby, dolu po schodoch von z hradu. „Čo sa deje? Kam ideme?“ spýtal sa Jeremy prekvapene. „Nájdeme tvojho koňa,“ povedal Marco. „Dočerta,“  pomyslel si Jeremy. Vedel, že toto mu neprejde, a že ten kôň tam jednoducho nebude. Skoro skolaboval. „Nemusíme ho ísť hneď hľadať, potrebné je, aby sme sa teraz postarali o Melodie,“ povedal Jeremy, ale Marco nezastavil, ani ho nepustil. Ťahal ho za sebou. „Teraz jej pomôže doktor, my pohľadáme tvojho koňa,“ povedal Marco: „Veď nie je ďaleko, nie?“ povedal Marco, ale zjavne bol nahnevaný. Jeremy vedel, že tentoraz z toho nemá ako uniknúť. Marco ho ťahal ku stajniam. Vošli dnu a Marco pristúpil k jednému zo svojich koňov. „Sadaj,“ povedal mu, pritiahol ho ku koňovi a pustil ho. „Pozri...“ začal Jeremy, ale Marco ho zvýšeným hlasom prerušil: „Povedal som SADAJ!“ Jeremy vedel ako to dopadne. Marco zjavne zúril. Nevedel, prečo si myslel, že mu klame, ale mal pravdu. Vedel, že tentoraz mu žiadna Selin nepomôže. „Marco ma zabije,“ povedal si a vysadol na koňa. Spomenul si čo hovoril ráno Melodie. „Tak, toľko k dôvere a našim dobrým vzťahom...Koľko to vydržalo? Deň? Aj to vďaka tomu, že sme sa nevideli a teraz zjavne ja neuvidím nič okrem stien tohto hradu,“ pomyslel si s obavami. Keď sa obzrel Marco už sedel na svojom koňovi a pokynul Jeremymu, aby šiel prvý. „Super, teraz pôjdeme hľadať môjho koňa, ktorý je bohviekde, ale určite nie pod hradbami,“ pomyslel si Jeremy a popchol koňa dopredu. Marco bol okamžite pri ňom. „Pôjdeme doprava a spravíme okruh okolo hradieb...Radím ti, aby tu ten kôň bol,“ povedal Marco a posunuli sa doprava. Jeremy nepovedal ani slovo. Pochyboval, že slová typu: asi utiekol, vyplašil sa alebo sa pasie niekde ďaleko by mu prešli a navyše by asi iba priliali olej do ohňa. Vyzeralo to, akoby Marco šiel na istotu. Na tú istotu, že ten kôň tu jednoducho nebude. Jeremy tŕpol. Chvíľu medzi nimi panovalo ticho. „Opýtam sa ťa poslednýkrát, predtým, než prejdeme celé okolie hradieb. Kam chodievate na prechádzky?“ povedal Marco, ale ani sa na Jeremyho nepozrel. „Okolo hradieb,“ vydýchol Jeremy. Marco si odfrkol a šiel ďalej. Potichu prešli okolie hradieb, ale koňa nikde nebolo. Jeremy vedel, že tú pohromu už neoddiali. Marco zastal, zliezol z koňa, ale ani sa na Jeremyho neotočil, po chvíli prehovoril: „Zosadni,“ povedal a Jeremy nemal inú možnosť ako zosadnúť. Stáli tam. Marco otočený k Jeremymu chrbtom a Jeremy hľadiac na Marcov chrbát. Chvíľu sa nič nedialo, potom opäť prehovoril Marco: „Stále trváš na tom, že chodievaš iba okolo hradieb?“ Jeremy nevedel čo na to povedať. Vedel, že keby mlčal svedčilo by to o opaku, ale nevedel aké informácie má Marco, tak skúsil niečo iné. „Prečo sa pýtaš?“ spýtal sa Jeremy. „Že prečo sa pýtam....“ povedal Marco a otočil sa k Jeremymu. „Ja ti poviem, prečo sa pýtam. Pretože som si myslel, že možno to medzi nami začínalo byť také ako má, že možno skutočne robíš nejaké pokroky, ale zjavne som sa mýlil,“ povedal Marco. Jeremy k nemu trochu pristúpil: „Možno sa k sebe proste nehodíme,“ povedal. Nastalo ticho. Obaja hľadeli tomu druhému do očí. „Také niečo už nikdy nehovor. A teraz mi povedz.... Čo má dopekla spoločné to, že mi neustále klameš, nepočúvaš a nerešpektuješ ma s tým, že sa k sebe ako si povedal nehodíme? Nič také, ako že sa k sebe nehodíme nie je. Mal by si dostať poriadny výprask, pretože ty si zjavne z ničoho nič nerobíš. A teraz mi láskavo povedz kde je ten prekliaty kôň?!“ „neviem,“ povedal Jeremy. „Nechceš ma nahnevať Jeremy, pretože tentoraz tu nie je Selin, aby ti pomohla, sme tu len my dvaja, takže mi už láskavo povedz pravdu!“ „Povedal som ti ju, nemám dôvod ti klamať, práve naopak... Ty si tu ten čo mi nedôveruje. Takže ak nám to neklape... nie je to moja vina,“ povedal Jeremy. Marco sa ani nepohol. Snažil sa upokojiť. „Takže stále trváš na tom, že chodíte iba okolo hradieb, je tak? A ten kôň sa proste vyparil...Mám pravdu?“ „Presne tak. Bez ohľadu na mňa, Melodie by tvoju dôveru nezradila, to predsa vieš. Navyše nehovorím, že sa môj kôň vyparil. Proste niekam utiekol alebo sa niekam zašil. Ja neviem, nie je to môj sluha, ani vojak, aby ma na slovo počúval. Proste som ho tu nechal a on prekvapivo nezostal na mieste,“ povedal Jeremy. „V poriadku, nebudem robiť ukvapené závery. Do večera zistím pravdu, to ti garantujem, ale ak si mi klamal Jeremy, tak si ma neželaj,“ povedal Marco, vysadol na koňa a vybral sa smerom k hradbám. Po chvíli zastavil, otočil sa k Jeremymu, ktorú sa zjavne k ničomu nemal a povedal: „Čo si myslíš, že tam robíš?! Poď,“ povedal a počkal na neho. Keď prišli do hradu, Marco odišiel do kancelárie. Jeremy vedel, že ho tam čaká jeden z jeho vojakov. Mohol si predstavovať čo urobí. Zjavne zvolá vojakov a prečeše celú ich zem, len aby našiel toho koňa. „Marco niečo tušil alebo vedel niečo čo mi unikalo, každopádne mal podozrenie, že sme boli mimo hradieb. Ale ako na také niečo prišiel? Vyzeralo to, že ho to napadlo v momente, keď videl Melodie. Ak prídem na to z čoho to má, tak prídem na to, prečo si to Marco myslí. Ani mi len nepovedal čo si myslí, že jej je,“ pomyslel si Jeremy a vybral sa pohľadať Jeffryho. „Toto sám nedám.“ Vybral sa do Jeffryho izby. „Ahoj ako si dopadol?“ spýtal sa Jeffry. „Ako som dopadol ja? To ty si tam s ním zostal sám,“ povedal Jeffry. „Ty máš z Marca tuším strach,“ povedal Jeremy. „A ty by si mal mať tiež,“ povedal Jeffry. Jeremy sa usmial: „neblázni, veď je to môj snúbenec, prečo by som sa ho mal báť?“ „Práve preto, nepáči sa mi, že by si mal byť práve s ním. Je desivý,“ povedal Jeffry a Jeremy si uvedomil, že ani nevie o ich rozhovoroch, to by sa ho bál určite ešte viac. Presne takého snúbenca by potreboval. Jeffryho, ktorý bude so strachom a sklopenou hlavou plniť všetko čo mu Marco povie, nie Jeremyho. A napriek tomu dostal práve jeho. Výzva pre oboch. „Tak čo, zohnal toho doktora?“ spýtal sa Jeremy. „Bol som za Marcovým vojskom, povedal som im ich odkaz a to bolo všetko. Okamžite začali jednať a ja som sa vrátil do izby. Odvtedy som ani nevyšiel. Neviem či už niekto prišiel,“ povedal Jeffry. „Dobre, tak to zistíme. Marco má podozrenie, že sme mu klamali, a že nechodíme iba okolo hradieb, zjavne to má čo dočinenia s Melodiiným stavom. Musíme zistiť čo jej je a odkiaľ to chytila. Máme čas do večera,“ povedal Jeremy. Jeffry sa v tom momente postavil z postele a vystrašene pozrel na Jeremyho: „Marco to vie? Odkiaľ? ako? Zabije nás....“ spustil Jeffry. „Pozri sa. V prvom rade sa upokoj, nevie to, má iba podozrenie. Preto mu to musíme vyvrátiť. Nato, aby sme tak učinili, si treba zachovať chladnú hlavu a držať spolu. Neboli sme nikde. Hotovo,“ povedal Jeremy. „A čo keď sa to prevalí? Nebojíš sa? Ak si to niekto odskáče, budeš to hlavne ty a Melodie,“ povedal Jeffry. „Viem... Klamal by som, kebyže poviem, že nemám strach. Mám, ale nie je to prvý raz čo sme sa ocitli v kaši. Proste musíme vymyslieť plán ako sa z nej dostať. Treba zistiť či už prišiel lekár a čo jej je. To je prvý krok a najlepšie by bolo kebyže privedieme môjho koňa späť. Aj kebyže chcem, cez deň sa odtiaľto nijako nedostanem. Nie je tu nikto zo sluhov komu by som bezvýhradne veril.... V tomto prípade môžeme len dúfať...Treba zistiť kde je Marco a otec. Jeden ich bude strážiť, druhý pôjde nenápadne za lekárom. Čo si vyberieš?“ spýtal sa Jeremy. „Naozaj sa ešte pýtaš? Idem za doktorom,“ povedal Jeffry. „Dobre, ale dávaj si pozor, nech si nenápadný a hlavne nech nik nevidí, že špehuješ. Nechceme, aby to Marcoví vojaci oznámili. Ideme pohľadať tých dvoch a posnažím sa ich keď tak zdržať od teba. Keď budeš hotoví, prídeš za mnou,“ povedal Jeremy. „Platí,“ povedal Jeffry. Jeremy šiel k otcovým dverám. Mal takú predtuchu, že práve tam budú a nemýlil sa, počul ich hlasy. Kývol na Jeffryho a ten šiel preč. Započúval sa do ich rozhovoru: „Som si istý, otec,“ povedal Marco. Nasledovala dlhá pauza. „Ak je tomu skutočne tak, myslím, že by sme to nemali brať na ľahkú váhu,“ povedal Ario. „Presne tak,“ prikývol Marco. „Nebudem sa ťa pýtať čo chceš robiť, je to tvoja vec, ale uvedom si jednu vec. Nie je Nina, ani Wendy. Nemôžeš ho hádzať do rovnakého vreca. Neprevinil sa. Nie takto,“ povedal Ario. Vtom okamihu bolo počuť trieskanie a praskanie dreva. Jeremy si bol istý, že Marco niečo zničil. V otcovej pracovni... To by si ani on nedovolil. Ale Marco zjavne mohol všetko. Prišlo mu, že Marco je Ariovi synom viac ako je mu Jeremy. Opäť nastalo ťaživé ticho. Jeremy skoro nedýchal čo sa bál, že niekto otvorí dvere a nájde ho tam nalepeného na dverách. Po mučivom tichu, ktoré sa zdalo večnosťou sa ozval Ario. „Viem, že ho miluješ. Rovnako ako som ja miloval Ninu, ale vy nie ste my. Nie každý z nás je zradca... Nemôžeš teraz hľadať nejaké náznaky, chytať sa slamiek a nechať vyhrať paranoju. Nie je to nič viac ako tvoja nesmierna opatrnosť čo ťa zožiera. Uvedom si, že vy dvaja môžete mať niečo o čo som ja prišiel. Lásku, dôveru. Nevravím, že to čo sa stalo nie sú kroky vedľa alebo kroky späť, ale smerujete správnym smerom. Ešte nerob závery. Možno budeš prekvapený,“ povedal Ario. „Neviem otec, či máte pravdu. Rád by som tomu veril, ale obaja vieme, že práve dôvera je najviac preceňovaná a zradzovaná a Váš syn mi jej veľmi nepreukázal,“ povedal Marco. „Ešte nezúfaj, som presvedčený, že sa v ňom mýliš. Je to dobrý chlapec,“ povedal Ario. Jeremyho bodlo pri srdci. Jeho vlastný otec ospravedlňoval jeho správanie, obhajoval ho a veril, v jeho úprimnosť. Napriek tomu, že ako povedal Marco, ju veľmi nepreukázal. Nevedel či robí dobre. Presunul sa na koniec chodby. Nechcel ich počúvať. Nerobilo mu to dobre. Aj tak sa nerozprávali o Melodie, ale o ňom. Tému Melodie už asi prebrali. Oprel sa o dvere vedúce do izby jeho matky. „Aj ty by si bola mnou sklamaná?“ spýtal sa v duchu. „Marco nie je zlý. Rýchlo sa nahnevá, ale úprimne, vždy mu k tomu dopomôžem, takže sa niet čomu čudovať. A čo ja? Klamem ho vždy keď sa dá. Ubližujem mu a to ešte ani len netuší, že sa stretávam so Sebastianom,“ pomyslel si a teraz ho skutočne mrzelo ako sa k nemu správa. Melodie mala pravda. Jej brat nie je zlý. Nevedel čo má robiť. Najradšej by sa teraz niekam vyparil. Vždy si vo vnútri myslel, že jeho mama by ho podporila, ale nikdy ju nepoznal, nevedel aká je a prečo práve u nej hľadá útočisko. Možno práve preto, že teraz ho nemôže odmietnuť či byť ním sklamaná. Je to jediná osoba, ktorá ho neodsúdi nech spraví čokoľvek, a práve to mu dodávalo silu a odvahu, že za ním stojí. Ale možno kebyže žila. Nestála by... Nevedel čo robí, ani či to robí správne. Do všetkého zjavne zatiahol aj Melodie a Jeffryho. Nevedel čo ho čaká večer, ale bolo mu to jedno.

Jeffry sa potichu zakrádal po schodoch. Snažil sa, aby na nikoho nenatrafil. Neustále sa obzeral. Nakukol na chodbu. Marcoví vojaci tam neboli. Prešiel k Melodiiným dverám a počúval. Nič. Jemne pootvoril dvere. „Dobrý deň,“ povedal doktor. „Dobrý deň,“ odvetil Jeffry. „Prišiel som sa na ňu pozrieť,“ povedal Jeffry a ukázal k Melodie. „Ako je na tom?“ spýtal sa. „Mali by ste sa na to opýtať pána Marcusa,“ povedal doktor, „nie som oprávnený zhovárať sa s niekým iným ako s ním alebo s pánom Ariom,“ povedal a usmial sa na Jeffryho. „Dobre v poriadku, ďakujem,“ povedal Jeffry a odišiel naspäť. „Super. Nič som nezistil,“ povedal Jeffry a vybral sa za Jeremym.

Jeffry sa objavil v chodbe. Kývol Jeremymu. Ten sa presunul z opačného konca chodby za Jeffrym. „Tak čo si zistil?“ opýtal sa ho, keď už boli v izbe. „nič,“ povedal Jeffry. „Nič?“ spýtal sa Jeremy. „Nie,“ odvetil Jeffry zahanbene. „Prepáč,“ povedal. „To nič,“ usmial sa Jeremy a pohladil ho po vlasoch. „Choď si ľahnúť. Ja to už nejako vyriešim...“ povedal Jeremy. „Ako? Nemáš ako... doktor ti nič nepovie, vraj iba otcovi alebo Marcovi,“ povedal Jeremy. „Čo mohla chytiť vonku ona, ale nie my,“ spýtal sa Jeremy. „Nemám ani šajnu, bráško,“ povedal Jeffry. „Dobre, pôjdem sa skúsiť pozhovárať s doktorom, ty, ak chceš môžeš zbehnúť do knižnice a mrknúť či tam niečo nie je o jej príznakoch,“ povedal Jeremy a šiel do Melodiinej izby. Zaklopal a vošiel. „Dobrý deň,“ povedal Jeremy a doktor ho odzdravil: „Dobrý deň.“ „Ako sa má?“ spýtal sa. „Mrzí ma to, ale žiaľ, nemôžem Vám nič bližšie povedať, zodpovedám sa priamo pánovi Marcusovi a pánovi Ariovi,“ povedal doktor. „V poriadku. Som prvorodený syn pána Aria a budúci manžel Marca, takže Vás žiadam, aby ste ma o jej stave informovali,“ povedal Jeremy. „Mrzí ma to pane, ale opýtajte sa ich,“ povedal doktor. „Je veľmi chorá? Bude v poriadku?“ pokračoval Jeremy. „Už som pánov informoval o jej stave, tak Vás prosím, aby ste šli za nimi,“ povedal doktor. Jeremy vedel, že od neho nič nedostane. Proste tí čo zodpovedali Marcovi boli ako skala. Nedalo sa s nimi pohnúť. Verní až do morku kostí.  „V poriadku,“ povedal Jeremy a šiel do knižnice. Pochyboval, že Jeffry bude mať väčší úspech ako on, ale už mu to bolo jedno. Plánoval ísť za otcom a Marcom. Bál sa o Melodie a bolo od nich nefér, že im nič nepovedali. „Tak čo? Našiel si niečo?“ spýtal sa Jeffryho. „Nie,“ povedal sklamane Jeffry. „Tak to už nechaj tak a choď si ľahnúť. Vyzeráš zmorene. Opýtam sa Marca a dám ti vedieť,“ povedal Jeremy a otočil sa k odchodu. „Si si istý? A čo s tými vychádzkami?“ spýtal sa Jeffry. „Uvidíme. Čo nám môže spraviť? Zavrieť nás v hrade?“ spýtal sa Jeremy, nečakal na odpoveď a odišiel. Vedel, že to nie je tak úplne pravda, ale teraz mu to bolo jedno. „Načo čakať do večera, nie?“ a s touto myšlienkou šiel do otcovej kancelárie. Možno tam bude sám a spýta sa ho a ak nie, tak čo už. Zaklopal a vošiel. „Ahoj, synak,“ povedal Ario. Jeremy sa pozrel na otca a na osobu stojacu vedľa neho. Tušil, že tu Marco bude. V poslednej dobe u otca trávil veľa času. Už otca pomaly ani nezastihol samého. „Ahoj otec, Marco,“ povedal Jeremy. „Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa Ario. „Neviem čo je s Melodie. Doktor nám to odmieta povedať a obaja s Jeffrym máme o ňu starosti. Nevieme či je v poriadku, či bude v poriadku. Tak som sa prišiel spýtať či už viete čo s ňou je a ako je na tom,“ povedal Jeremy. „prečo si sa neprišiel spýtať mňa?“ spýtal sa Marco. „Aj tak by som ťa zjavne nenašiel a... tušim sa na mňa hneváš,“ povedal Jeremy. „Tak ja už pôjdem, deti,“ povedal Ario a odišiel. „Samozrejme, že odišiel,“ pomyslel si Jeremy. „nedal si mi snáď dôvod?“ spýtal sa Marco. „Dal?“ opýtal sa Jeremy. Marco sa uškrnul: „Ešte sa pýtaš?“ „prepáč, nechcem sa s tebou hádať. Len chcem vedieť čo s ňou je,“ povedal Jeremy. „na to si mal myslieť skôr, než si ma vodil za nos,“ povedal Marco. „Viem, že som sa k tebe nesprával najlepšie a skutočne ma to mrzí, i keď to akosi v poslednej dobe hovorím často a nie vždy to prinesie nejaké ovocie, ale naozaj ma mrzí ako sa k tebe niekedy spávam,“ povedal Jeremy. „Vždy keď ide do tuhého prídeš sa ospravedlniť, ale tentoraz ti to nepomôže, pretože mi to už nepríde úprimné,“ povedal Marco. „Ani sa nečudujem. Ale každé moje ospravedlnenie som skutočne myslel vážne a mrzí ma, keď ti to tak neprišlo. Neprišiel som za seba orodovať. Prišiel som, aby som vedel ako sa má Melodie, pretože je to moja najlepšia priateľka, je mi ako sestra a mám o ňu strach. Nepríde mi fér, keď mi nechceš povedať čo jej je,“ povedal Jeremy. „A to, že za každým sklameš moju dôveru ti príde fér? Melodie bude v poriadku, chvíľu to potrvá, ale bude v poriadku alebo si prišiel aj kvôli niečomu inému? Prišiel si sa k niečomu priznať?“ povedal Marco.  „Myslím, že by si bol rád, kebyže ti poviem, že som bol mimo hradieb, ale musím ťa sklamať. Nebol,“ povedal Jeremy. „V poriadku, ako myslíš,“ povedal Marco nahnevane. Niekto zaklopal. „Pane?“ ozval sa hlas vojaka. „Vstúp,“ povedal Marco a vojak vošiel. „Priniesol som Vám správy,“ povedal a čakal na Marcov pokyn. „Hovor. A ty počúvaj,“ povedal Jeremymu. „Pane, prešli sme okolie, rozdelili sme sa a toho koňa sme napokon našli,“ povedal vojak. „Kde ste ho našli?“ spýtal sa Marco. „Bol neďaleko hradieb,“ povedal vojak a Jeremymu sa zastavilo srdce. „Hradieb?“ zopakoval Marco. „Áno pane, pravdepodobne sa trochu vzdialil od hradieb,“ povedal vojak a Marco ho prepustil. V miestnosti opäť osameli. „Tak, čo ma večer čaká? Tentokrát by si sa mal ospravedlniť ty mne, nemyslíš?“ spýtal sa Jeremy. Marco na neho chvíľu hľadel, a potom spustil: „Máš pravdu. Mrzí ma to, nemal som ťa tak tvrdo upodozrievať navyše bez dôkazov. Nechcem ospravedlniť svoje konanie tým, že by to nebolo prvýkrát čo si mi klamal, ale obaja vieme, že to k tomu prispelo. Napriek tomu bola moja chyba, že som ti tentoraz neveril, a preto verím, že na obojstrannej dôvere zapracujeme,“ povedal Marco. „V poriadku. A prečo si si vlastne myslel, že chodím mimo hradieb?“ spýtal sa Jeremy. „Bol to len taký dohad,“ povedal Marco. „Súvisí to s Melodie?“ spýtal sa Jeremy. „Prečo myslíš?“ „Pretože sa mi zdalo, že sa to začalo vtedy keď si ju videl. Čo jej vlastne je?“ spýtal sa Jeremy. „Je to pomerne vzácna otrava. Využívajú ju lovci,“ povedal Marco. „Ale dostane sa z toho,“ povedal Jeremy. „Dostane,“ prikývol Marco. „Takže sa nakazila niekde vonku?“ „Tu sa nakaziť nemohla,“ povedal Marco. „Idem povedať Jeffrymu, že bude v poriadku,“ povedal Jeremy a otočil sa na odchod. „Dobrú noc,“ povedal Jeremy. „Dobrú,“ povedal Marco. Napriek tomu, že sa to s Marcom vyriešilo mal pocit, že je zvláštny. Nepobozkal ho, čo sa tak trošku stalo ich tradíciou. A okrem iného mu prišiel nesvoj, akoby tak úplne neveril tomu, že je Jeremy bez viny. – otrava. Používajú ju lovci. Tu sa nakaziť nemohla- stále mu na tom niečo nesedelo. Potreboval sa o tom pozhovárať so Sebastianom, veril, že on mu povie viac ako Marco, z neho to išlo ako z chlpatej deky, akoby mu to ani nechcel povedať. A taktiež sa ho musí spýtať na koňa. Pochyboval, že jeho kôň by prišiel späť sám, nebol príliš dobre vycvičený – ako tvrdil Marco – a bol dosť tvrdohlavý, ale Jeremy ho mal rád. Bol jeho. Ak sem niekto toho koňa dotiahol, musel to byť jedine Sebastian. Jeremy sa vybral za Jeffrym. Zaklopal a vošiel „Ahoj,“ pozdravil Jeremy. „Ahoj, no ako si dopadol?“ spýtal sa Jeffry. „Je to v poriadku. Kôň sa našiel blízko hradieb, takže podozrenie padlo,“ povedal Jeremy. „To naozaj? Dopekla ty máš šťastie... a my tiež. Ako to, že sa našiel tu?“ spýtal sa Jeffry. „Našiel, ale vieš čo je dôležitešie. Melodie bude v poriadku, vraj otrava, ale dostane sa z toho. Chvíľu to potrvá,“ povedal Jeremy. „To som rád,“ povedal Jeffry. „Počuj a čo vychádzky? Myslíš, že teraz keď je Melodie chorá nikam nepôjdeme?“ spýtal sa Jeffry. „neviem či to je rozumné,“ povedal Jeremy. „Veď si povedal, že podozrenie padlo,“ povedal Jeffry. „To áno, ale človek nikdy nevie,“ povedal Jeremy. Obaja si šli ľahnúť. Jeremy tomu potreboval prísť na kĺb. Ráno sa vybral k Melodie. Jemne pootvoril dvere a vošiel dnu. Melodie spala. Nechcel ju budiť. O chvíľu prišiel Marco: „Čo tu robíš?“ spýtal sa. Jeremy sa postavil, vyšiel von a zavrel dvere. „Chcel som vedieť ako sa má,“ povedal. „Veď som ti povedal, že sa z toho dostane,“ povedal Marco. „Ja viem, ale to predsa neznamená, že ju nemôžem ísť pozrieť, nie?“ odvetil Jeremy. „Myslel som si, že ešte večer, prípadne skoro ráno prídeš za mnou a budeš si chcieť vydupať vychádzky,“ povedal Marco. „Tak to som ťa zjavne sklamal,“ povedal Jeremy. „Takže to presúvaš na teraz?“ spýtal sa Marco. „nie. Nechám to na tebe. Presne tak si to chcel, nie? Nikam nejdem a ak budeš chcieť, aby som šiel, stačí povedať,“ povedal Jeremy. „A keď nepoviem?“ spýtal sa Marco. „Tak nepovieš,“ povedal Jeremy. Marco na neho chvíľu hľadel a potom ho pohladil po líci. „Som rád,“ povedal Marco, a naklonil sa k Jeremymu. Pobozkal ho a odišiel. Jeremy sa vrátil do Melodiinej izby a chvíľu tam pobudol. Chcel ísť von, ale vedel, že potom čo mal Marco podozrenie, by to nebolo najvhodnejšie. Dúfal, že možno mu Marco tie vychádzky bez Melodie povolí aj sám. Myslel, že toto je lepšie varianta ako ho prosíkať a hnevať sa na neho. Sebastian musel počkať a vedel, že on aj počká. Vybral sa za Jeffrym, nech im ten deň nejako ubehne. „Ahoj,“ povedal keď vstúpil. „Ahoj, tak čo?“ spýtal sa Jeremy. „Nič,“ usmial sa Jeremy. „nechal som to na Marca. Verím, že s tým príde sám,“ povedal Jeremy. Jeffry sa zatváril sklamane. „To pochybujem,“ povedal a zvesil hlavu. „Ale no tak, uvidíš, že to možno vyjde. No a teraz, keď sme tu, mohli by sme tiež niečo podniknúť,“ povedal Jeremy. „A čo?“ spýtal sa Jeffry. „Myslím, že by si sa mal naučiť brániť,“ povedal Jeremy a usmial sa. „Tu?“ spýtal sa pochybovačne Jeffry. „je jedno kde, lepšie tu ako nikde,“ povedal Jeremy. „Tak, pozri. Predstav si, že ja som lovec a ty si obeť. A preto je jasné, že mám pri sebe nejakú zbraň. Striebro, tak sa ubráň. Nikdy nevieš proti čomu môžeš stáť. Už raz sme stáli zoči-voči lovcom a nebyť toho konkrétneho lovca, dopadlo by to horšie. Nevravím, že od toho, aby ťa bránili tu nie sú iní, ale nikdy nevieš kedy sa ocitneš bez ich pomoci. V prvom rade nesmieš dovoliť, aby ťa chytili a keď už, tak nesmieš dovoliť, aby ťa tým striebrom bodli. Viem aké to je a v tom okamihu si bezbranný, pretože tebou preteká jed, je to akoby tvojimi žilami tiekla žieravina,“ povedal Jeremy. Postavil sa oproti Jeremy a vrhol sa na neho. Zhodil ho na posteľ a zaľahol. „Práve som ťa prebodol,“ povedal Jeremy. „Bol si pomalý a skoro nič si nespravil. Ešte raz a pomalšie,“ povedal Jeremy. „Idem k tebe, čo urobíš?“ povedal Jeremy. „Ujdem, ale tu nemám kam,“ povedal Jeffry. Jeremy sa zasmial a odvetil: „Povedzme, že neujdeš, že sa ti to proste nepodarilo a teraz sa musíš brániť. Ide ti o život, tak ma premôž,“ povedal Jeremy. „Zastav môj útok, bráň sa. Udri ma, spacifikuj, proste ťa nemôžem premôcť, rozumieš?“ povedal Jeremy. Jeffry prikývol. Jeremy sa pomaly približoval: „rob niečo,“ povedal Jeffrymu. Jeffry prikývol a zahnal sa po Jeremym. Ten uhol a Jeffry opäť skončil na lopatkách. Celý deň takto strávili a Jeffry už navečer na Jeremyho zazeral. Večer si obaja šli ľahnúť. Sľúbili si, že s tým neprestanú, kým sa nebude vedieť Jeffry o seba postarať. Jeremy nevedel ako to je medzi ním a Samom, ani čo bude v budúcnosti, ale jedno vedel, Jeffry by sám dlho neprežil a bolo od nich nezodpovedné chodiť mimo hradby keď sa Jeffry nevedel brániť. Veril, že spolu by to nejako dali, ale už sa stalo, že ich rozdelili, že Jeremy od nich odišiel alebo sa Jeffry Melodie stratil. Nechcel sa o Jeffryho báť keď s ním pôjde mimo hradieb. Na druhý deň to skúšali znovu. Poobede šli pozrieť Melodie, ale tá práve spala, a tak pokračovali ďalej. Takto strávili celý týždeň a Melodiin stav sa začínal pomaly zlepšovať. Už sa prebrala a horúčka začala ustupovať. Ario im povedal, že ešte pár týždňov bude musieť ležať v posteli. Jeffry sa tiež zlepšil. Niekedy dokonca Jeremyho porazil a Jeremy bol naozaj rád. Už nemusel mať toľké obavy o svojho brata. Jeffry každý deň dúfal, že by za nimi mohol prísť Marco, ale počas celého týždňa sa tak nedialo. Začínal si myslieť, že pokiaľ sa Melodie nevráti do normálu, nikam nepôjde. Bol rád za to, že sa ako tak naučil brániť. Obaja sa zhodli na tom, že na teraz to stačí a šli si ľahnúť. Keď Jeremy prechádzal chodbou smerom k svojej izbe uvidel Marca ako stojí pred jeho dverami. „Ahoj,“ pozdravil Jeremy. „Ahoj, Jeremy,“ povedal Marco a otvoril dvere. Jeremy vošiel a Marco za ním. „Chcem ti povedať, že som rád, že si sa zachoval tak ako si sa zachoval. Ani raz si za mnou neprišiel ohľadom vychádzok, ani za nikým iným, a preto.... ti dôverujem,“ povedal Marco. Jeremy sa usmial: „nesklamem ťa, teda človek pri nás dvoch nikdy nevie, ale urobím všetko preto, aby som ťa nesklamal,“ povedal Jeremy a usmial sa. Marco prikývol. „Môžeš ísť,“ povedal Marco a Jeremy na neho zostal hľadieť. „Kam? Veď je to moja izba,“ povedal Jeremy nechápavo. „von, k hradbám,“ povedal Marco a sledoval Jeremyho úsmev. „Ďakujem,“ povedal Jeremy. „Ja viem,“ odvetil Marco a odišiel: „Dobrú noc,“ povedal pred odchodom. „Dobrú,“ odvetil Jeremy. Bol rád a vedel, že aj Jeffry určite bude. Ráno sa vybral do jeho izby a sadol si na posteľ: „Vstávaj,“ povedal Jeremy, „ideme von, včera bol za mnou Marco,“ povedal Jeremy a Jeffry ho skoro svojim prudkým vstaním zhodil z postele. „Ako? To je úžasné, ani som neveril....“ povedal nadšene Jeffry. „Ja viem, ale vidíš... Keď som prišiel do izby, Marco tam bol a povedal mi to. A tak som tu,“ povedal Jeremy a Jeffry už bol prichystaný. Obaja sa vybrali ku stajni. Nasadli na koňa a šli. Keď sa začali vzďaľovať od hradieb Jeremy začul akási zvuk a potom všade šušťalo lístie. Jeffry bol taký nadšený, že nič z toho si nevšímal a už aj Jeremyho predbehol a šiel ďalej. „Jeffry!“ zavolal na neho Jeremy a menovaný sa zastavil a otočil. Zbadal zamyslený výraz na bratovej tvári, a tak dúfal, že sa nič nestalo. Jeremy mal tušenie, že niečo nie je v poriadku. „Vrátime sa,“ povedal a Jeffry nechápal. Keď prišiel bližšie k nemu, tak mu Jeremy pošepkal: „Počuj, myslím, že nás niekto chce varovať, aby sme zostali blízko hradieb. Možno nás niekto sleduje alebo čo, tak dnes zostaneme tu.“ Jeremy s vážnou tvárou prikývol. Chlapci sa naháňali okolo hradieb. Keď sa začalo stmievať obaja sa vybrali do svojich izieb. Na druhý deň išli veľmi opatrne. Žiaden zvuk, žiadne lístie. Ticho. Jeremy nevedel čo ďalej, a tak sa pomaly vzďaľovali. Len čo sa ocitli trošku ďalej, zbadal Sebastiana. „Môžete ísť,“ povedal a Jeremy pridal. Jeffry sa zľakol a zostal na mieste. „Jeffry, poď a neboj sa, veď mi veríš, nie?“ povedal Jeremy a Jeffry prikývol. Sebastian nasadol na Jeremyho koňa, usmial sa na neho a všetci traja si to namierili k čistinke. Po ceste nikto nič nepovedal. Sebastian zliezol, pomohol Jeremymu a Jeffry zliezol tiež. „Takže oficiálne. Volám sa Sebastian a som vodca vlčieho klanu. Som jeden z vlkolakov, ale to už predsa vieš,“ povedal a natiahol k Jeffrymu ruku. Jeffry sa zdráhal, ale keď Jeremy s úsmevom prikývol, tak ruku prijal: „Jeffry, Jeremyho brat,“ povedal. „Rád ťa spoznávam,“ povedal Sebastian a pokračoval: „Nikoho z nás sa nemusíš báť, nie sme zlí...Včera som to bol ja so svorkou, sledovali vás vojaci rodu Weedy, dnes nie. Aj ten kôň bol moja práca,“ povedal Sebastian, keď Jeremy otváral ústa. „Vedel som to. Ale ako si to vedel ty?“ spýtal sa Jeremy. „Zacítil som tvoju vôňu, keď som prišiel našiel som iba tvojho koňa. Bolo mi to divné a zľakol som sa. Lenže tvoja vôňa mizla smerom k hradu, tak som nevedel čo s tebou. Čakal som, že sa po neho vrátiš, ale keď si sa nevracal, tak som zašiel trocha bližšie k hradbám aj s tvojim koňom. Potom som zazrel vojsko, tak som ho tam nechal a sledoval čo sa bude diať. Zobrali ho do hradu,“ povedal Sebastian. „Vďaka, ani nevieš ako si mi pomohol,“ povedal Jeremy a usmial sa. Sebastian mu úsmev opätoval. „Veríš svojmu bratovi?“ spýtal sa Sebastian „iste,“ odvetil Jeremy. „Tak ja tiež. Čo ty na to, kebyže dnešok strávime všetci spolu? Ty, ja, tvoj brat a moja svorka,“ povedal Sebastian. „Neviem či je to dobrý nápad,“ povedal Jeremy. „neboj, nebudú na neho zlý,“ povedal Sebastian. Jeffry sa tváril bojazlivo. Napokon sa však všetci pridali k Sebastianovej svorke. Keď vošli, všetky oči sa upreli na nich a nastalo ticho. Niekto si občas niečo potichu mrmlal, ale inak boli ticho. Veril, že Sebastian im musel dohovoriť, a presne to sa aj stalo. Keď im povedal, že k nim privedie pravdepodobne aj Jeremyho brata nastal  nesúhlas a zmätok. Timea zúrila. Vraj prv to bol jeden upír, a teraz zrazu už dvaja. Tvrdila, že im tam Sebastian spraví upírí útulok. Ale napokon sa situácia upokojila a Sebastian im vysvetlil, že Jeremyho brat je dosť bojazlivý, a že sa k nemu nemajú správať zle a povýšene. A oni sa nesprávali. Jeffry sa zdržal za Jeremym. „Počuj, nemohli by sme ísť preč?“ spýtal sa Jeffry pošepky Jeremyho. „Neboj, sľubujem, že ti nič nespravia,“ povedal Jeremy a pozrel na Sebastiana. Ten pochopil a nechal ich samých. „Pozri. Nech už si počul o vlkoch čokoľvek, je to lož. Všetko do samej bodky. Viem to. Nezabili by nás, ani nám neublížili. Nie sú taký. Za to my áno. Povedz, kto z nás by ich zachránil? Nik, pretože verím tomu čo nám bolo povedané. Je to lož. Keď som sa stratil, nemuseli robiť nič, iba sa prizerať ako zomieram, nemuseli si ani špiniť ruky, ale oni ma zachránili. Vzali sem a zachránili mi život. Nebyť ich, tak som mŕtvy a to nemuseli robiť nič. Taktiež mi pomohli, keď som narazil na lovcov a boli to oni koho som požiadal o pomoc, keď ste do rúk lovcov padli vy dvaja. Rozumieš? Nemuseli mi pomôcť, ale pomohli. Všetci z nich. Prijali nás medzi seba. Nemuseli, ale prijali, napriek tomu, že im naši ľudia ubližovali a ubližujú. To čo sme si o nich mysleli a čo nám bolo od detstva vštepované bola iba veľmi zlá domnienka. Nie sú krvilační ani len za splnu. Oni nie sú zvieratá. Sú ako my. Rozmýšľajúce bytosti, ktoré sú verné aj keď nad nimi prevláda ich zvierací inštinkt. Neublížili by nám ani len vtedy, Jeffry. Nie sú zlí, sú dokonca lepší ako my a bol som hlupák ak som si niekedy myslel niečo iné, i keď je to pochopiteľné. Veríme tým, s ktorými sme vyrastali, ale oni v nás len plodili strach a nenávisť k niekomu koho sme nikdy nemali možnosť spoznať a oni ich určite nepoznali ak o nich vravia niečo také. Neklamal by som ti, ani by som ti to nevravel, ak by som nebol presvedčený o opaku. Verím ti, povedal som ti to a to platí. Práve preto si dnes tu so mnou. Niet dôvod na obavu a strach z nich, ale z našich. To oni sa ich stránia, a preto chcem, aby si aj ty mal možnosť ich spoznať na vlastnej koži a urobiť si mienku o nich sám, nie mať takú, ktorú ti nadiktovali, Jeffry. Viem, že si správny upír. Si predsa môj brat,“ usmial sa Jeremy, „a viem, že som ťa možno týmto dostal do väčších problémov, než si predtým bol, ale chcem, aby si naši uvedomili, že oni nie sú nepriatelia, ani zver. Práve naopak. Mali by byť naši priatelia. Napriek tomu vieš rovnako dobre ako ja, že toto bude naše tajomstvo a zostane to len medzi nami. Ani otec, ani Selin, ani Melodie. Nikto,“ povedal Jeremy. „Rozumiem. Dobre. Máš pravdu, nemôžem ich odsudzovať. Ale, keď...“ „ja viem, chvíľku to potrvá, daj tomu len čas a vyjasni svoje zmysly. Neurob niečo iba preto, že ti to hovorím. Príď si na to sám,“ žmurkol na neho. Jeffry prikývol. Všetci vlci na nich dvoch hľadeli. Timea sa usmiala a pár vlkov s ňou. Nevedel prečo, možno sa jej Jeffry páči viac ako Jeremy, ale v tom za ním prišiel Sebastian a povedal: „Myslím, že si si konečne získal všetkých. Nezabúdaj. Máme veľmi dobrý sluch, okrem iného,“ povedal Sebastian a usmial sa. Vtom sa Jeremy trošku zahanbil, že rozhovor, ktorý viedol so svojim bratom nebol súkromný, ale veril, že Sebastian má pravdu a že zbytok vlkov vrátane Timei konečne pochopí, že im ani on nechce ublížiť a že to myslí vážne. Niektorí vlci sa približovali ich smerom, podávali im ruky a predstavovali sa. Jeremy ani Jeffry nemali šancu si ku každej tvári priradiť meno. Keď k nemu prišla Timea povedala: „Neverila som ti, upír. Ale zjavne som sa v tebe zmýlila. Vitaj.“ „Ďakujem,“ povedal Jeremy a usmial sa na ňu. Síce Sebastian vravel, že ho minule medzi sebou prijali, ale Jeremy videl, že väčšina ho prijala iba preto, že Sebastian je ich vodca, ale nie naozaj. Veril, že práve dnešok je deň, kedy skutočne patrí medzi nich. A dnes tu mal po svojom boku nielen Sebastiana a jeho svorku, ale aj svojho brata. Niekde v hĺbke duše dúfal, že možno raz sa nebudú musieť skrývať, že možno raz, tu nebudú žiadne rozdiely a nenávisť. Práve prebiehali prípravy na oslavu Jacka a Timei. Jeremy sa ponúkol, že im pomôže, tak spolu s Timeou a Shelby robili papierové lampáše. Jeffryho sa zatiaľ ujal Jack. „Čauko, pri toľkých menách ti to moje určite uniklo. Som Jack,“ povedal. „Ako sa ti to tu zatiaľ pozdáva?“ spýtal sa. „Je to iné ako som si predstavoval,“ povedal Jeffry a Jack sa zasmial: „Tak to si viem predstaviť. Poď, môžem ťa tu trošku previesť.“ Jeffry sa otočil za Jeremym, ale Jack len mávol rukou a usmial sa: „Prosím ťa, ten má teraz iné starosti. Hrá sa tam s babami a čačkami. Neboj, nič ti nehrozí, ale aby si bol v pokoji, tak.... Hej, všetci! Beriem mladého na obhliadku!“ skríkol na čo sa musel Jeffry zasmiať. Napätie pomaly opadávalo. „Vieš, že to bude vlastne moja svadba, s tou dievčinou vpravo od tvojho brata. Čo ho furt diriguje, že to robí zle, i keď len tak medzi nami, neviem či to bude moja svadba. Skôr jej, keď sa na to pozerám“ uškrnul sa Jack. Jeffry sa usmial tiež. „A ty čo? Nejaká kočka na obzore?“ spýtal sa Jack. „no.. nie, ja....nikoho nemám,“ povedal Jeffry. „Ako vravíš... Ale tak na človeka to číha všade... Čo ty vieš, možno si nájdeš niekoho práve tu,“ povedal Jack a začal sa rehotať. Jeffry sa usmial. „To by bolo...“ povedal Jack. „To áno,“ odvetil Jeffry a prikývol. Spomenul si na bratove slová o lovcoch a o tom, že stýkať sa s vlkmi je horšie. Čo by mu spravili ak by s niekým z nich mal dokonca niečo viac? Nevedel, ale jedno vedel iste. Nikdy na to nepríde, pretože s nikým takým by si nezačal. Nie, pretože by boli zlý alebo nie príťažlivý, ale preto, že istá časť jeho zdravého rozumu mu našepkávala, že náklonnosť k Samovi, veril, že teraz už bývalému lovcovi, je dostatok pokúšania. „Ale neboj, ono to príde... Síce.. úprimne, asi o nič neprichádzaš. Niekedy ti aj závidím,“ uškrnul sa Jack. „Ženské sú preceňované,“ povedal a usmial sa. „Tuším sa ti ani nechce ženiť,“ povedal Jeffry. „Nemám rád tie opletačky okolo svadby, ale Timeu milujem. Niekedy vie byť dosť ostrá, ale milujem ju a viem si predstaviť, lepšie povedané chcem po jej boku stráviť celý svoj život,“ povedal Jack a mrkol na Jeffryho. „Tak napokon si našiel zjavne tú pravú,“ povedal Jeffry. Jack prikývol: „u nás to je väčšinou tak. Jeden vzťah, pravý vzťah a na celý život. Niekedy sa stane, že sa vlk ešte raz zamiluje, ale väčšinou je to trvalé. Občas sa stane, že ľudská polovička miluje jednu osobu a tá vlčia sa zamiluje až potom, v horšom prípade do inej, ale takých prípadov je veľmi málo. Väčšinou keď milujeme, milujeme jednu osobu navždy. Myslím, že som poznal iba jedného komu sa tak stalo. Sebastianov otec miloval Sebastianovu matku ako človek. Tá však po pôrode zomrela. A on si nikoho nehľadal. Po mnohých rokoch sa zamiloval vlk. Avšak ako som povedal. Stáva sa zriedka, že si človek a vlk nevyberú tú istú osobu,“ povedal Jack. „To som nevedel,“ povedal prekvapene Jeffry. „A odkiaľ by si mal, prosím ťa?“ spýtal sa ho Jack. „A ako to bral Sebastian?“ spýtal sa Jeffry. „nenamietal. Na jednej strane chcel, aby bol jeho otec po toľkej dobe šťastný, na strane druhej, ako som povedal. Človek aj vlk sa zamilujú iba raz v živote. ak sa zamilujú oba, je to jeho osudová láska. A presne ňou bola ona,“ povedal Jack. „A ako vieš, že ju milujete obaja?“ spýtal sa Jeffry. Jack sa uškrnul. Medzitým sa Jeremy snažil strihať presne taký lampión aký Timea chcela, ale bolo to dosť ťažké. Každú chvíľu sa jej zdalo, že niečo nie je perfektné. Napokon zopár vystrihli a Timea bola spokojná. „Neboj, myslím, že tvojmu bratovi sa tu bude páčiť. Pokiaľ je teda aspoň trochu ako ty,“ povedala Shelby a mrkla na neho. Jeremy sa usmial. „Ako sa má Susan?“ spýtal sa. Shelby pohasol úsmev. „Nie je to také zlé,“ povedala Timea. „Koža sa jej začína zotavovať, má ešte trošku problémy vďaka tej otrave, ktorú jej dali, ale horúčka z nej už pomaly klesá, ale zatiaľ nenabila vedomie,“ povedala. Jeremy sa pozrel do zeme. Bolo mu to ľúto. „A teraz je kde? Nevadí jej tento hluk?“ spýtal sa Jeremy. „nie. Do svadby bude v poriadku a teraz je pri vodopádoch, ďalej odtiaľto,“ povedala Timea. „No vidíš, že to vieš aj poriadne,“ povedala keď si od neho zobrala lampášiky. „A teraz ešte túto kopu a máme pokoj,“ povedala a ukázala na hŕbu papiera. Jeremyho výraz odzrkadlil hrôzu. „neboj, upír... Ty si už skončil. Už si po teba ide Sebastian,“ povedala a zvyšok žien zo svorky sa pridal k Timei. Sebastian pristúpil k Jeremymu. „Poď,“ povedal a podal mu ruku. Jeremy sa jej chopil. Zobral ho ďalej od toho hluku, opačným smerom ako šli Jack a Jeffry. „Som rád, že ťa vidím. Ten týždeň bez teba bol desivý,“ povedal Sebastian a tuho ho objal. „Ani pre mňa to nebolo jednoduché,“ povedal a usmial sa. „Chýbal si mi,“ povedal Jeremy. „Veď ty mne tiež a ani nevieš ako,“ odvetil Sebastian a pobozkal ho. Jeremy si oprel hlavu o Sebastianovu hruď. „Susan otrávili?“ spýtal sa a spomenul si na Marcové slová. Otrava. Používajú ju lovci. Tu sa nakaziť nemohla. Ani jediná zmienka v knihách, doktor tajil čo jej je, Marco mu to tiež nechcel povedať, podozrenie, že to chytili vonku, Marcova nedôvera a hnev, okamžite vedel čo jej je, len čo sa na ňu pozrel. Melodiina horúčka, bezvedomie, Susanina horúčka, bezvedomie. „Kto ju otrávil? Lovci?“ spýtal sa Jeremy. Sebastian záporne pokrútil hlavou. „Upíry?“ Nikdy nepočul, žeby upíry používali otravu. „Áno,“ prikývol Sebastian. „Chytila horúčku a bezvedomie z tej otravy?“ Sebastian prikývol. „Chcel som sa ťa niečo spýtať. Asi pred týždňom sme boli vonku, Melodie prišlo na druhý deň zle, vtedy keď tam zostal môj kôň. Vraj otrava, stratila vedomie a mala horúčky. Horúčka jej už o niečo klesla, ale stále nenabrala vedomie. Je možné, že by mala to isté čo Susan?“ spýtal sa Jeremy. „Možno to Susan chytila ešte skôr ako skončila u nás,“ povedal Jeremy. „Nie,“ povedal Sebastian. „Chytila to v lese. Práve tak ju dostali. Marcus a jeho vojsko vyvinuli túto otravu a naniesli ju na mnoho zelene v lese. Susan bolo ráno zle, vravela, že niečo pojedla, a tak to svorka nechala tak. Chodieva často cez les a teraz šla tiež. Po ceste omdlela a vojsko rodiny Weedy ju vzalo a mučilo. Myslím, že použili nejaké mučiace látky, ktoré reagovali na tú otravu, aby vnímala a cítila všetku bolesť, len sa nemohla hýbať a utiecť. Keď ju pustili, tak ju vyhodili za hradby k priekope. Našiel som ju a vzal. Keď mi svorka povedala, že sa Susan motala kolo lesa a ľudských dedín, tak sme to tam šli prezrieť. Tú otravu sme skoro nespozorovali. Nemalo to žiaden pach, žiadnu farbu, ale reagovalo to. Našťastie sme objavili prvú jemnú škvrnku na listoch. Potom sme vedeli čo hľadáme. Všetku tú tekutinu sme odtiaľ dostali preč. Nemusel si ju vypiť, stačilo ak si sa jej dotkol. Dali to tam s jediným cieľom. Vyhladiť nás. Jeden z našej svorky je veľmi dobrý v bylinách, liekoch, liečení a otravách. Našiel liek. Ani nie tak liek, ako očkovanie. Pokiaľ sme zjedli ten prípravok, stávali sme sa imúnni voči dotyku tej tekutiny. Povedal, že to nie je jed iba pre nás, ale vraj aj pre upírov. Teraz myslím, že to nenatreli iba na zeleň, pretože sme tú tekutinu prípravkom zlikvidovali,“ povedal Sebastian. „Tá chatka,“ povedal Jeremy. „Presne tak. Ty si sa ničoho nedotkol, ani tvoj brat. Možno zelene, ale tam už tekutina nebola. Lenže nikoho z nás nenapadlo pozrieť aj na tú prekliatu chatku a tvoja kamarátka sa jej musela dotknúť. V podstate Marcus takmer zahubil svoju sestru,“ povedal Sebastian pokojne „a vieš čo ešte? Pokojne mohol ublížiť aj tebe,“ povedal už nahnevane Sebastian. „Preto si myslel, že sa túlam mimo hradieb,“ pomyslel si Jeremy. „Šiel na istotu. Vedel, že som sa musel túlať v lese, pretože práve tam tú otravu rozniesli. Keď uvidel Melodie bol si istý, že je to jeho otrava. Presne tá, ktorú vymysleli. Samozrejme, že sa ma pýtal kade chodíme. Vedel, že sme boli v lese. Preto hľadal môjho koňa. Preto bol taký nedôverčivý aj keď ho našli. Preto nás druhý deň sledoval. Lenže možno, iba možno ho napadlo, že ju chytila doma. Melodie to mohla niekde v ich hrade chytiť. Predsa len, práve tam mučili Susan, práve tam tú otravu asi držali,“ pomyslel si Jeremy. „Som v poriadku a aj budem. Veď vieš, že mám teba,“ povedal Jeremy a pobozkal Sebastiana. Ten ho chytil za pás a bozk prehĺbil. Nemohli sa od seba odtrhnúť. Po tých udalostiach proste potrebovali jeden druhého. Jeremy doteraz nemal ani poňatia, že by jeho otec a Marcus mali nejaké plány na vyhľadenie vlčej rasy. Nemyslel, že by to mohlo zájsť až sem. Vedel, že nebyť toho, že má Sebastian takého dobrého bylinkového odborníka, mohli všetci skončiť veľmi zle. Zabolelo ho to. Napokon zostali jeden v náručí toho druhého. Po nejakej dobe sa vrátili naspäť medzi svorku. Práve sa vracal aj Jack a Jeffry. Obaja vysmiaty. Jeremy bol rád, že sa spriatelili. Obaja sa rozlúčili a odišli domov. Jeffry šiel Jeremyho odprevadiť do izby. Obaja vošli dnu. „Čo, nechce sa ti spať?“ spýtal sa Jeremy. Jeffry sa usmial. „mal si pravdu... Jack aj ostatní boli veľmi milí a dobrí. Páčilo sa mi tam. Vždy sme len my traja, ale teraz sme boli súčasťou niečoho väčšieho a... páčilo sa mi to,“ povedal Jeffry. „Takže aký je zatiaľ tvoj názor na nich?“ spýtal sa Jeremy. „Páčia sa mi,“ povedal Jeffry. „To som rád,“ odvetil Jeremy a objal brala. „Dobrú noc,“ povedal Jeremy a Jeffry odvetil: „Dobrú,“ potom sa zastavil s rukou na kľučke: „zajtra pôjdeme tiež?“ Jeremy sa usmial. „Ak chceš... Ale neviem či je to dobrý nápad. Timea mi zasa navalí kopec roboty,“ povedal Jeremy žartovne. Jeffry sa s ním začal smiať. „Ďakujem,“ povedal Jeffry po chvíli. „Ďakuješ? Za čo? To ja by som skôr mal ďakovať tebe, že si mi veril, a že si im dal šancu,“ povedal Jeremy. „Nie,“ pokrútil hlavou Jeffry. „Ja ďakujem tebe, že si ma zobral so sebou, že si mi ich predstavil, ukázal, že ste ma zobrali medzi seba, že som mal možnosť vidieť pravdu, že konečne som mohol zistiť, že to čo som si myslel, že je pravda, je lož. Už keď si vravel o tom ako ťa zachránili, už vtedy keď som ich videl ako zachránili nás všetkých, mal som pochybnosti, ale teraz viem, že nie sú zlí,“ povedal Jeffry. „A vieš čo ešte? Dozvedel som sa, že vlci milujú iba raz, možno dvakrát v živote,“ povedal Jeffry. Jeremy zvážnel. „Áno?“ spýtal sa. Jeffry prikývol: „Hej, vraj sa človek a vlk zamilujú na raz na celý život a ak nie, tak potom sa zriedka stáva, že sa zamiluje zvlášť človek a neskôr vlk, a to je tých dvakrát. Hovoril mi to Jack, vraj takého poznal iba Sebastianovho otca. Vraj sa on zamiloval dvakrát. Prvá – ako človek bola jeho mama a druhá láska ako vlk nejaká druhá,“ povedal Jeffry. „To som nevedel,“ povedal Jeremy. Jeffry sa usmial. „Aspoň si sa dozvedel niečo nové. A konečne som vedel niečo skôr než ty,“ usmial sa Jeffry: „Dobrú,“ povedal. „Dobrú,“ odvetil Jeremy, objal ho a šli spať. Druhý deň ráno sa obaja vybrali rovnakým smerom ako včera. Vlci ich privítali s úsmevom. Obaja sa chopili práce a pomáhali neveste. Jeremy sa vybral smerom k lampášom a Jeffry tiež. „Pozri, ja to mám krajšie,“ povedal Jeffry. „To určite,“ povedal Jeremy. „Ale áno, mám. Moje sú rovnejšie, tvoje sú kostrbatejšie, pozri,“ povedal Jeffry. „Nie, nie, nie,“ povedal Jeremy a strihal ďalej. „Pozri, ešte to robíš aj zle,“ povedal Jeffry. „Vôbec nie, robím to dobre,“ povedal Jeremy. „nie. Pozri, toto si prestrihol a to si nemal,“ povedal Jeffry. „Kde?“ spýtal sa Jeremy a kontroloval lampáš. „Tu,“ povedal Jeffry a prestrihol Jeremymu lampáš. „Ty potvora,“ povedal Jeremy a začal strihať ten Jeffryho. „hej, hej, hej, vy dvaja. Ste ako dve malé deti, na vodítka s vami. Už aj mi dajte tie nožnice. A od seba. Ak niečo chcete robiť tak bez nožníc a každý niečo iné. Jack, prosím ťa dohliadni, aby títo dvaja nerobili spolu,“ povedala Timea. „Mrzí ma to,“ povedal Jeffry previnilo. „No to by ťa malo kazíš nám reputáciu,“ povedal Jeremy s rehotom. Jeffry sa usmial tiež. Obaja sa presunuli ďalej. Jack si nevšímal Timeiné slová, a tak boli bratia spolu. „Počuj, Jeff mi včera hovoril, že ste sa trošku tĺkli,“ povedal Jack, keď k nim po chvíli pristúpil. „Jeff? Tĺkli?“ spýtal sa Jeremy. „No, Jeffry je dlhé,“ povedal Jack „Sebastian je dlhšie a to skracuješ ako?“ spýtal sa Jeremy. „No predsa vodca, to už nie je také dlhé,“ povedal Jack. „A Timea?“ spýtal sa Jeffry. „To vám nemôžem povedať, páni,“ tváril sa tajomne, „to je len pre naše uši a mimo iné, moja krásna budúca žienka by sa mohla premeniť na fúriu,“ mrkol Jack a všetci traja sa zasmiali. „A to s tým, že ste sa tĺkli, vraj si trochu učil Jeffa sa brániť,“ povedal Jack. „Tak rád by som si to overil, páni. Vy dvaja verzus ja,“ povedal vysmiaty Jack. „To mi príde nefér,“ povedal Jeremy, „alebo si toľko fandíš,“ usmial sa. „No samozrejme, dva upírske výrastky ma predsa neporazia,“ povedal Jack a uškrnul sa. „Tak dobre,“ povedal Jeremy a pozrel na Jeffryho. Ten prikývol. Sebastian aj zvyšok svorky sa prišli pozrieť. Vytvorili kolo nich kruh. Boli zvedavý. „Super a je po práci,“ zašomrala Timea. Sebastian pozrel na Jeremy a zvihol obe obočia akoby ho vyzýval: tak sa ukáž. Jeffry pristúpil k Jeremy a chcel mu pošepkať do ucha. Zrazu sa ozval Sebastian s nesúhlasným zvukom a poklepal si na ucho. Jeremy sa uškrnul. Počuli by ich, to bolo jasné. Vtom sa ozval Jack: „Ani sa ťa nebudem pýtať komu nadŕžaš, Sebastian,“ povedal so smiechom na čo sa k nemu niektorí pridali. „Tak čo upírčatká, aj sa niečoho dočkám?“ spýtal sa Jack. „A prečo nezačneš prvý? Si predsa skúsenejší, tak nám ukáž ako sa to robí,“ povedal Jeremy so smiechom. „Dobre, ale teraz ti garantujem, Jeremy, že teba zložím. Tvojho brata možno len tak trošku drgnem, ale teba zložím,“ povedal s úsmevom a svoje slová smeroval aj k Sebastianovi. Ten sa baj očko pozrel po Jackovi, ale ten hľadel na Jeremyho. „Tak čo? Iba reči alebo budú aj nejaké skutky?“ povedal Jeremy. „Provokuješ, upírček?“ zasmial sa Jack a vyrazil k Jeremymu. Ten trochu ustúpil a napriahol sa. Jack sa uhol a chytil Jeremyho ruku, vtedy ho Jeremy kopol do kolena. „Au... Tak ty si mi teda mrštný upír,“ povedal Jack. „Vďaka za poklonu,“ povedal Jeremy so smiechom. „Moc neďakuj,“ odvetil Jack. A vtedy sa na neho vyrútil Jeffry spoza Jackovho chrbta a Jeremy mu pomohol. Obaja ho zvalili na zem. „Máš to,“ usmial sa Jeremy. „Tuším si zabudol, že si si vybral nás oboch,“ povedal Jeremy. „Do kelu... Zabudol,“ povedal Jack a zasmial sa. „Čo tak ja a Jeffry proti tebe?“ spýtal sa Jeremy. „Nie, ja nie som ty, proti dvom nejdem a ja som s bratom tím, takže spolu, nie proti sebe,“ povedal Jeremy. „Tak čo ty a Jeff proti mne a Sebastianovi?“ spýtal sa Jack. „To určite,“ povedali obaja sarkasticky – Jeremy aj Sebastian naraz a usmiali sa na seba. „Ak sa chceš zabávať, tak pokračuj s Jeffrym, nebude to na škodu,“ usmial sa. Jack ešte stále ležal na zemi. „A ruku mi nepodáš?“ spýtal sa Jack. „nie. Som si istý, že by sa ma stiahol dolu...“ povedal Jeremy a zdupkal. Jack učil Jeffryho obranu. Jeremy si bol istý, že pred Sebastianom by sa do Jeremyho nikdy poriadne nepustil. Jack mu prišiel aký pohoďák. Vedel, že na Jeffryho nebude tvrdý, ale bude dôkladný. „Nemyslel som si, že budem tráviť čas s tvojou svorkou, tebou a mojim bratom spolu,“ povedal Jeremy. „Ani ja nie,“ odvetil Sebastian. Obaja sa trošku vytratili. „Páči sa mu u vás,“ povedal Jeremy. „Aj nám sa páči. Je to správny chlapec, je ti v niečom podobný,“ povedal Sebastian. Chytil jeho tvár do dlaní, hľadel mu do očí a pobozkal ho. „Milujem ťa,“ povedal Sebastian. „Ty alebo vlk v tebe?“ spýtal sa s úsmevom Jeremy. „Odkiaľ to máš?“ opýtal sa ho Sebastian. Od Jacka, teda ten to povedal Jeffrymu a ten mne,“ odvetil Jeremy. Sebastian sa usmial. „Je to tak. Človek sa vo výbere lásky môže meniť. Vlk nie,“ povedal Sebastian. „Takže môžeš milovať dvoch ľudí súčasne?“ spýtal sa Jeremy. „Teoreticky áno. Ale vždy ten koho bude milovať vlk bude na prvom mieste, človek sa môže zamilovať opäť, vlk miluje iba raz,“ povedal Sebastian. „Takže teoreticky môžeš milovať x-krát?“ spýtal sa Jeremy. „nie je to také jednoduché. Väčšinou rozhoduje vlk v našom vnútri a ak nenájde toho pravého zaúraduje človek a zvolí ten. Lenže keď sa objaví ten pravý, tak ho vlk zachytí a vyhráva ten. Nestáva sa, že človek v nás experimentuje a volí viacerých partnerov, väčšinou zvolí jedného, toho koho mu našepkal vlk, ak nie tak volí toho koho mu našepkal človek v nás, niekedy sa spletie, pretože sa prebudí inštinkt vlka a je to,“ povedal Sebastian. „A vieš, kedy miluje človek a kedy vlk?“ spýtal sa Jeremy. „V niektorých prípadoch len odhaduješ. Rozprával som sa napríklad s Jackom. Práve on je ten prípad čo si tým nie je istý. Nevie či Timeu miluje vlk alebo človek v ňom. Ak miluje vlk je to tá práva, ak človek... existuje možnosť, že niekedy sa prebudí vlk v ňom a je to...Každopádne vieš, keď sa zamiluje vlk, preto myslím, že on ju miluje ako človek, ale to neznamená nič. Veľa sa zamilovalo ako ľudia a nikdy sa v nich neprejavil inštinkt vlka, proste za celý čas nenatrafili na tú svoju polovičku a zostali s tou, ktorú vybral človek. Je to akoby náhrada. Náhrada za to pravé, i keď nie každý nájde svoju osudovú lásku alebo nie každý s ňou môže byť,“ povedal Sebastian. „Môže sa to stať aj naopak? Že sa zamiluješ ako vlk a potom nájdeš niekoho ako človek?“ spýtal sa Jeremy. „Sme vlkolaci, vlk je našou podstatou. Je to možné, ale ako som povedal. V tomto prípade to je len náplasť. Lebo ak si našiel toho pravého alebo tú pravú je jedno koho ďalšieho budeš ešte mať, už to nebude ona alebo on,“ odvetil Sebastian. „A ty vieš ako ma miluješ?“ spýtal sa Sebastian „Viem. Ty si pre mňa ten pravý. Viem to. Cítil som to. Preto vravím, že keď to Jack nevie, tak potom to nebol vlk a Timea mu nie je súdená. Ale videl som aj lásku kedy si boli dvaja súdení a obom by im bolo lepšie, keby tomu tak nebolo. Tá pravá láska nie je zárukou úspechu, šťastia a radosti. Znamená len, že už nikdy nebudeš milovať tak ako jeho alebo ju. Nech už príde ktokoľvek, bude iba náplasťou,“ povedal Sebastian. „To znie trošku desivo,“ povedal Jeremy. „Je to desivé,“ odvetil Sebastian a pobozkal ho do vlasov. „Ľúbim ťa,“ povedal Jeremy a pobozkal Sebastiana. „Viem,“ odvetil Sebastian, „ale obaja vieme, že to nie je záruka úspechu... Poznal som dve takého lásky medzi upírom a vlkolakom, ktoré boli osudové a ani jedna z nich nedopadla dobre,“ povedal Sebastian. Obaja zostali v objatí. „myslíš, že Jack robí správne?“ spýtal sa Jeremy a pokračoval: „A čo Timea? Tá to tak nemá?“ „Ženy to tak nemajú. Nevedia, ktorý je ten pravý. Musia spoliehať na mužov, že si ich nájdu, prípadne na srdce a na omyly. Nič iné im nezostáva. Ale tak to majú aj ľudia, aj vy, upíri,“ povedal Sebastian a pokračoval: „Možno je to tak lepšie, ktovie. Neviem si predstaviť, že by sme dopadli zle a musel by som žiť bez teba.“ „Stalo sa to aj tým druhým alebo ich zabili?“ spýtal sa Jeremy. „Aj jedno, aj druhé,“ odvetil Sebastian.

Zvyšok dňa utiekol ako voda. Obaja sa vrátili domov. Jeffry bol neskutočne vysmiati a šťastní. Jeremyho mysľou stále prebiehali osudy dvoch zmiešaných párov. Bál sa ako to dopadne s nimi dvoma. Nebol naivný, ale dúfal, že ich dvoch taký osud nečaká. Ako prechádzali po nádvorí, všimol si koniarov, ktorý postávali pred stajňou, akoby na niečo čakali, slúžky, ktoré zvierali v rukách krabice a hádzali ich do kontajnera a doktora, ktorý zjavne prišiel pozrieť Melodie. Keď zliezal z koňa, čakal ho tam jeden z Marcových vojakov. Jeremy a Jeffry spozorneli. „Pán vás očakáva vo svojej pracovni,“ povedal. Jeffrymu zmizol úsmev z tváre a pozrel sa mierne vystrašene na Jeremyho. Jeremy prikývol. „V poriadku. Jeffry choď do izby, potom prídem,“ povedal a vybral sa smerom k Marcovmu hradu. Neotočil sa za Jeffrym. Nevedel prečo ho volá, ale nikdy ho takto nevolal. Vždy keď niečo chcel, našiel si ho sám. Mal trochu strach. Vošiel do hradu a vybral sa smerom k jeho pracovni. Zaklopal a po – vstúpte- vošiel. Obaja na seba pozreli. „Poď sem,“ povedal Marco a postavil sa. Jeremy k nemu pristúpil. „Niečo pre teba mám,“ vyslovil Marco na čo zdvihol ruku a v nej držal malý kľúčik. Jeremy hľadel na kľúčik, a potom pozrel na Marca: „nevrav, že to je kľúč, od jej izby,“ povedal prekvapene Jeremy. „je,“ prikývol Marco. Jeremy ho okamžite v prívale radosti objal: „ďakujem,“ povedal a Marco ho zovrel tuhšie a pohladil po chrbte. „nemáš za čo,“ odvetil. Jeremy sa odtiahol a pozrel na neho a na dvere. „Bež,“ povedal Marco na čo sa Jeremy usmial a otočil, „Budeš sklamaný, Jeremy. Máš prehnané očakávania, nič tam nie je. Sú tam iba holé steny.“ „Možno nie,“ povedal Jeremy, usmial sa a odišiel. Vedel presne kam mieri. Čo najrýchlejšie sa vydal na poschodie a ku najvzdialenejším dverám na chodbe. Po ceste tuho zvieral malý kľúčik. Kľúčik, ktorý mu mal konečne otvoriť dvere, na ktoré hľadel celý svoj život. S trasúcimi rukami ho strčil do zámky a stlačil kľučku. Dvere povolili. Otvoril ich a vošiel dnu. V strede izby bola veľká manželská posteľ žltkavá so zlatými prvkami. Po jej stranách bola biela komoda so šuplíkmi a malý konferenčný stolík so zlato-bielou lampou. Komoda bola ošúchaná a jedna nožička bola krivá, lampa bola prasknutá. Vpravo od postele bola veľká bledo-hnedá skriňa. Popri posteli bol veľký biely oblúk zatiahnutý snehovými dlhými záclonami. Nevedel sa vynadívať. Nevedel kam skôr. Zostal stáť na mieste a otáčal sa po izbe. Nikde nebol ani jediný obraz napriek tomu, že po hrade videl mnoho jej podobizní. Nič viac okrem spomínaného tu nebolo, ale bolo to ono. Bola to jej izba. Steny boli biele až mierne žltkavé. Pomaly prechádzal rukou po stene. Pod bruškami prstov cítil mierny nános prachu. Prv sa vybral ku skrini. Rozhodol sa, že ju otvorí, ale v skrini nebolo nič. Bola prázdna. Skriňu opatrne zavrel, pánty takmer neudržali dverká skrine a presunul sa k posteli. Pohladil návlečky, ale tie boli úplne čisté, dokonca voňavé. Bolo mu to divné. Čupol si k nim a pritisol k nim nos. Skutočne voňali akoby boli čerstvo vypraté. Vyzerali krásne a hlavne novo, neopotrebovane. Sadol si na posteľ a obzeral sa okolo seba. Potom si ľahol a usmial sa. Konečne je tu. Keď sa postavil, veril, že ešte stále niečo nájde. Vybral sa ku komode. Otváral jeden šuplík za druhým, dokonca sa pozrel aj za komodu, pod lampu, pod nočný stolík, ale izba bola úplne prázdna. Všetky jej veci boli preč. Nezostalo tu po nej nič. Nič osobné, iba nábytok. Všetky jej veci zmizli. Veril, že keď sa otvoria dvere, niečo tu po nej nájde. Veril, že niečo mu po nej zostane. Ibaže izba bola neosobná. Marco mal pravdu. Na jednej strane bol neskutočne šťastný, že je tu, na mieste, kde ona trávila tak veľa času, že možno tu niekde v hĺbke duše cíti jej prítomnosť, no na strane druhej bol trošku sklamaný, že tu po nej nič nezostalo. Chcel sa dostať k jej veciam. Opäť si ľahol na posteľ a ponoril sa do vône čerstvo vypratých a nových návlečiek, čo mu nesedelo. Tá izba bola neskutočne dlho zatvorená. Boli to roky. Odkedy si pamätá, tá izba bola zamknutá. Ale dnes, keď mu Marco dal kľúč, tak otvoril upratanú a vypratanú izbu, kde nebolo cítiť ani zatuchlinu ani prach, tak ako by sa patrilo na takú izbu. Navyše tu boli menené návlečky. Nevedel prečo ju upratovali, ale Jeremy ju chcel vidieť takú neupratanú, bez zásahu sluhov. A vtedy ho to napadlo. Tie slúžky mali krabice. Včera bola tá izba zamknutá. Upratovať ju museli, keď odišiel na vychádzku a tie slúžky, ktoré videl niesli krabice. V tom momente sa zdvihol z postele, opatrne zamkol izbu, kľúčik si schoval do vrecka a vybral sa na dvor. Opatrne, aby ho nik nevidel sa zakrádal po dvore. Vykúkal smerom ku kontajnerom. Nikoho tam nebolo, ale nechcel riskovať. Začalo sa stmievať, a tak si počkal. Nechcel, aby ho niekto videl ako sa hrabe v odpadkoch. Jeho otec by sa asi prepadol od hanby a veril, že by mu niekto udelil lekciu správania. Ak by to nebol on, tak Marco určite. A keby Melodie bola v poriadku, tak by asi pukla od smiechu. Na hrad padla tma. Nikde nebolo živej duše. Jeremy sa približoval ku kontajnerom. Boli to vysoké kontajnery, napriek tomu dúfal, že sa tam vyškrábe. Dúfal márne. Nevyliezol tam. „Dočerta!“ zaklial a poobzeral sa okolo seba čo by mu mohlo pomôcť. Potichu sa vybral do stajne a ukradol stoličku. Postavil si ju, odrazil sa od nej a vyšvihol sa hore. Predstavoval si to tak, že nakukne a dočiahne sa potom. Ale akosi zavrávoral a prepadol sa rovno do kontajnera. „Do kelu!“ zašomral si. Poobzeral sa okolo seba a pozrel sa hore. „Toto nebol dobrý nápad,“ pomyslel si, ale už keď tu bol, tak sa začal naťahovať po krabiciach a odpade, ktorý tu bol. Nevedel ako niečo v tomto bordeli nájde. Zrazu sa o niečo zachytil. Otočil sa a chytil ľudskú ruku. „Fuj,“ povedal a odhodil ju ďalej od seba. Našiel oblečenie. Boli to šaty. Nevedel, prečo otec vyhadzoval mamine šaty. Teraz boli hrozne špinavé od smetia, tak ich posunul preč a hľadal ďalej. Ani nevedel čo hľadá a už začínal pochybovať o svojom zdravom rozume - čo tu vlastne robí? ale keď sa už na to dal... Väčšinou sa tu povaľovalo oblečenie, ale na jeho vkus sa mu zdalo, že je ho tu dosť málo, dokonca tu našiel aj pár tenkých knižočiek. Rozhodol sa, že si zoberie aspoň tie, ktoré neutrpeli až tak na čistote. Potom našiel tenučkú knižočku ručne písaných básničiek, ktorá vyzerala veľmi labilne. Niekde v hĺbke duše ho zahrialo. Mal tušenie, že tie básničky písala ona. Knižočku odložil nabok s tým úmyslom, že si ju vezme. Taktiež našiel roztrhaný skicár s kresbami. Videl tam krajinky, miestnosti hradu, zaklapol ho a dal ho na kôpku – zobrať. Potom v diaľke zbadal malú červenú krabičku. Snažil sa ju otvoriť, ale chýbal malý kľúčik. Vedel, že v tomto bordeli tak malý kľúčik nenájde, ale krabičku vzal a rozhodol sa, že nič viac tu už nie je. Keď sa pomaly hrabal von, zachytil sa o látku a pozrel sa bližšie. Bola to zhorená látka, teda iba kúsok z nej. Nevedel čo to je alebo lepšie povedané čo to bolo, a tak sa otočil a snažil sa dostať naspäť. Mal šťastie, že kontajner nebol úplne prázdny, pretože nevedel ako by sa z neho dostal, takto bol asi do tretiny naplnený, a tak sa odrazil od krabíc a horko ťažko sa vyštveral hore. Veci mal pri sebe. Potichu sa zakrádal do izby. Veci si uložil do predposledného šuplíku a šiel si dať poriadnu sprchu. Vo vode strávil dosť času. Rozmýšľal. Marco vedel, že tam chce ísť, určite to povedal aj otcovi, ale napriek tomu, otec vyhodil mamine osobné veci. Bolo mu to divné a prišlo mu to nefér. Jeremy nemal možnosť ju poznať a teraz ho chce pripraviť ešte aj o toto. Keď vyliezol z vane, rozhodol sa, že si prezrie knižky a skicár. Sadol si na posteľ a otvoril labilnú knižočku ručne písaných básničiek. Čítal jednu za druhou. Knižočka mala slabú väzbu, zjavne si prežila svoje. Básničky boli krásne. Celú noc strávil nad vecami od mami. Prešiel si knižočku a básničky čítal znova a znova, potom si pozrel ostatné knižky. Boli to rozprávkové knižky. Rozhodol sa, že si bude čítať jednu knižku za druhou. Veril, že tie knižky mu jeho mama čítavala, keď sa ešte nenarodil. Nevedel kedy, ale zrazu sa mu spustili z očí slzy. Doľahlo to na neho. Keď dočítaval poslednú knižočku, všimol si, že chýba posledná strana. Že ju niekto vytrhol. Ale prečo by niekto trhal poslednú stránku z rozprávkovej knižky? To nevedel. Vytiahol roztrhaný skicár s kresbami a prechádzal si jednotlivé kresby. Väčšina z nich bola roztrhaná a niektoré časti chýbali. Zjavne zostali v kontajneri. Jeho matka kreslila krásne a rovnako krásne písala i básne. Ani nevedel čo ho napadlo, ale zrazu vzal výkres a začal kresliť. Rozhodol sa, že tie kresby, ktoré nie sú celé dokreslí. Nikdy nekreslil, ale keď sa do toho pustil, zistil, že má rovnaký talent ako ona. Kresby s knižkami schoval do šuplíka a zrak mu padol na poslednú vec od jeho mami, ktorej sa nevenoval. Červená skrinka. Pohladil ju, priložil si ju k srdcu a položil ju naspäť. S rannými lúčmi slnka sa odobral spať. Ani nie o pár minút mu netrpezlivo klopal niekto na dvere. „Spím!“ zakričal Jeremy. Dvere sa napriek jeho slovám otvorili a v nich stál Jeffry: „Vstávaj bráško, už aj! Ide sa von! Vieš čo je dnes za deň?“ spýtal sa Jeffry. „Čo? Získal si nejaké vyznamenanie?“ zašomral Jeremy z polospánku. „Ale čo by, ty trubiroh.... Máš narodeniny!“ vykríkol Jeffry a skočil k Jeremymu do postele. „Daj pokoj Jeffry. Každý rok ti opakujem to isté... Neoslavujeme narodenie každý rok, ale každé storočie. A k tomu mi ešte chýba 10 rokov,“ povedal Jeremy. „Ale vtedy už nebudeš taký bezstarostný a šťastný nie?“ spýtal sa Jeffry. Jeremy sa zamyslel. Mal pravdu. Vtedy jeho nálada poklesla. Ak bude s Marcom a bez všetkých navôkol, tak to Jeffry úplne vystihol. Iba s Marcom... žiaden Jeffry či Melodie. Žiadne vychádzky, žiadna zábava.... a žiaden Sebastian. 10 rokov. Už len toľko chýbalo, aby sa tak stalo... Sebastian síce vravel, že možno to tak nebude, ale veľmi tomu neveril. Ani jeden zmiešaný pár to nedal... Prečo by mali oni? Možno, kebyže sa skutočne vynasnažia.... Ktovie. Každopádne, niekde v hĺbke duše v to dúfal. Mohlo by to byť ako včera... Svorka, Sebastian, on a Jeffry. Keby sa k tomu pridala ešte Melodie... Uvedomil si, že pokojne by mu to stačilo takto. Ale vedel, že keď dovŕši stovku, všetko sa zmení. A to ho desilo. Nechcel si to pripustiť, stále veril, že možno... iba možno to tak nebude. Zdvihol sa z postele. Bol hrozne nevyspatý, ale nejaká jeho časť ho nútila vstať. „Tak som hore. Čo máš v pláne?“ spýtal sa Jeffry. „No predsa prechádzku, no nie?“ žmurkol na neho Jeffry. Jeremy sa s ním vydal do stajne. Jeho kôň mu prišiel nepokojný a nevrlý. „Tuším si sa tiež dobre nevyspal,“ pošepol mu, a potom už cválali známou cestou ku svorke. Keď sa vyrútili z kríkov, hlavy vlkov sa k nim otočili, usmiali a Sebastian sa ocitol vedľa Jeremyho. „Všetko najlepšie k narodeninám, prajem,“ povedal. Jeremy sa usmial: „Ďakujem, odkiaľ to vieš?“ spýtal sa, i keď mu bola odpoveď už vopred jasná. „Od tvojho brata,“ povedal Sebastian a usmial sa: „rozprával sa s Jackom... Tak si o rok starší,“ povedal Sebastian. „Áno,“ odvetil Jeremy. Obaja si uvedomovali to isté. Je o krok bližšie k Marcovi. „Hej, vy dvaja, toto nie je pohreb, ale oslava!“ povedal Jack, keď videl ich zamyslené tváre. Oboch ich chytil okolo pliec a potiahol bližšie k svorke. Hrala hudba, tancovalo sa a po chvíle oboch prešli tie škaredé myšlienky. Jack zobral do parády Shelly a trošku ju povykrúcal. Cítil sa akoby tam patril. Cítil sa slobodne, voľne a až tu pocítil akúsi silu domova. Bol rád, že ich poznal, že dostal tú možnosť. Všetci boli úžasní. Sebastian a Jeremy sa držali ďalej jeden od druhého, aby Jeffryho príliš nepokúšali, ale napriek tomu si to užívali. Opadli starosti a opäť sa cítili voľne. Jack zobral tancovať jednu z vlčíc a Timea sa na nich mierne nahnevane pozerala. „Chceš si zatancovať?“ spýtal sa Jeremy a natiahol ruku. „Tak poď, upír,“ povedala a chytila ju. Sebastian ich pozoroval a usmieval sa. Bol rád, že je šťastný a vedel, že pri ňom šťastný bude. Chcel ho vziať do náruče, tuho zovrieť, bozkávať, ale neurobil to. Vedel, že Jeremy nechce, aby to Jeffry vedel. A on to rešpektoval. Taktiež nechcel tlačiť na pílu, ale veril, že mladší brat by to pochopil. Navyše čím viac ľudí to bude vedieť, tým nebezpečnejšie to bude a na druhej strane nechcel, aby to Jeffry vedel, pretože bol upír a mal by Jeremyho v hrsti. Veril mu, upír mu neprišiel zlý, ale každá ďalšia informovaná osoba znamenala väčšie nebezpečenstvo pre Jeremyho a to on nechcel. Pokojne to mohol vo chvíli strachu prezradiť a to nemohol dovoliť. Je bezpečnejšie, keď to nevie. „Ako sa ti to páči?“ spýtala sa Timea. „Je to úžasné. Ďakujem ti, vám všetkým,“ odvetil Jeremy. Timea sa usmiala: „Rado sa  stalo, upír,“ povedala a žmurkla na neho. Jeremy sa usmial. Bol rád, že tu je. „Nie si zlý tanečník,“ skonštatovala. „Vďaka,“ začal sa smiať Jeremy. „Ani ty nie, zjavne vieš čo robíš, vlčica,“ povedal a Timea sa usmiala. „Samozrejme, že viem, som toho názoru, že som výborná tanečnica,“ povedala a Jeremy sa usmial. „Už sa vám to blíži,“ povedal Jeremy. „Áno, je to už za dverami... Toto je taká malá predpríprava,“ uškrnula sa. „vyzerá to, že sa ti do toho veľmi nechce,“ povedal Jeremy. „nie, tak to nie je.. len sa mi zdá, že som v tom sama. Nemyslím svorku. Tí mi veľmi pomáhajú, ale Jacka. Akoby to ani nebola jeho svadba,“ odvetila Timea. „Ale miluješ ho,“ povedal Jeremy. „Samozrejme, že áno. Inak by som si ho nebrala. My sa neberieme z povinnosti, ale z lásky, upír, to si zapamätaj,“ odvetila Timea. „Viem... Je to závidenia hodné,“ povedal Jeremy. „To verím. Tak u vás to nie je ľahké, ale práve preto ti osud alebo jeden lovec upírov postavil do cesty Sebastiana a jeho svorku, nás. Od toho okamihu sa to musí iba zlepšovať, nie? Alebo sa mýlim a všetko bude stratené, aj to je varianta, však?“ povedala Timea. „Máš pravdu, aj to je varianta,“ odvetil Jeremy zamyslene. „Prestaň s tým upír, lebo mi postúpaš nohy. Nie je to konečný ortieľ, je to iba možnosť a všetci vrátane mňa dúfajú, že práve táto možnosť neprichádza do úvahy, tak si uži dnešok a kašli na zajtrajšok. Čo má prísť príde, a keď to príde, budeme na to pripravení. Pamätaj, nie si v tom sám. Nech už sa stane čokoľvek, sme v tom všetci spolu. Stojíme za vami. Už si predsa našou súčasťou,“ žmurkla Timea. Jeremyho zahrialo pri srdci: „Ďakujem,“ povedal a usmial sa. „Nemáš za čo a teraz prestaň kecať a riadne ma povykrúcaj alebo chceš, aby som si myslela, že máš zo mňa strach?“ spýtala sa Timea. Jeremy sa začal smiať: „už aj idem na to,“ povedal a tak aj vykonal. Sebastian ich počul a bol rád, že i Jeremy. Timea mala pravdu. Nie sú v tom sami. Nech už to s nimi dopadne akokoľvek, sú v tom všetci spolu. Už len dúfať v ten najlepší možný výsledok. I keď naivita nie je nikdy dobrá. Dnes na to už nik nemyslel. Užívali si a smiali sa. S príchodom tmy sa Sebastian postavil, pozrel na Jeremyho a ukázal smerom k lesu. Jeremy sa usmial a šiel za ním. „Dúfam, že si sa bavil,“ povedal Sebastian. „Ani nevieš ako. Veľmi ti ďakujem, bolo to úžasné,“ povedal a pobozkal Sebastiana. „Bolo mi potešením. Keby si sa nevrátil späť, tak by to takto vyzeralo takmer stále. A mimochodom ako oslávenec si môžeš želať jedno prianie, tak ho nepremárni,“ povedal Sebastian a pobozkal ho. „Som upír, tí všedné narodeniny neoslavujú, nemyslím, že by sa to počítalo,“ povedal Jeremy. „Možno si upír, ale si náš upír, môj upír. A my oslavujeme každé narodeniny, bez ohľadu na to, aké sú, každé sú výnimočné, tak si niečo želaj a uvidíš, že sa ti to splní,“ povedal Sebastian. Jeremy sa usmial: „V tom prípade si želám, aby to takto bolo navždy,“ povedal Jeremy a Sebastian ju objal. „Ak to dopadne dobre, tak ti to môžem sľúbiť. A rovnako tak ti môžem sľúbiť, že urobím všetko preto, aby to tak dopadlo,“ odvetil Sebastian a pobozkal ho: „Milujem ťa a nič to nezmení,“ dokončil. Vtedy si spomenul na Marcove vyznanie: „Milujem ťa a vždy budem,“ boli dosť podobné, no napriek tomu v ňom obe vyvolali odlišné pocity. „Aj ja ťa milujem,“ povedal a pobozkal ho. Zostali si v náručí istú dobu. Potom sa vrátili späť k ostatným a vybrali sa domov. Obaja si ľahli na posteľ a zaspali. Ráno sa Jeremy a Jeffry vybrali ku stajniam. Videl tam svojho koňa a okolo neho boli koniari. Kôň sa búril. „hej! Choďte od neho!“ skríkol Jeremy a pribehol ku koňovi. Kôň bol vyplašený a na zadných. „Pšššt, pokoj... Čo s ním robíte?!“ skríkol na nich opäť. Koniari ustúpili a mlčali. „ste hluchí?! Niečo som sa pýtal!“ oboril sa na nich. „Len sme ho chceli osedlať, pane,“ povedal jeden z nich. „To určite, už sa viacej k môjmu koňovi nepribližujte,“ povedal Jeremy a pristúpil k nemu. Koňa nedokázal upokojiť. „Perfektné. Ktovie čo ste mu spravili,“ povedal a snažil sa na neho vyliezť. „Blázniš? Veď ťa zhodí!“ povedal Jeffry. „Pane, nemali by ste ísť na ňom,“ povedal jeden z koniarov. „Čo by ma zhodil...A vy mlčte. Je to vaša vina. No tak pšššt,“ snažil sa ho opäť upokojiť. Zázrakom sa mu podarilo vyliezť, ale kôň sa hneď vzoprel. „Okamžite z neho zlez!“ povedal Marco, ktorý sa tam objavil. „Sme v poriadku, my to zvládneme,“ povedal Jeremy skôr koňovi ako Marcovi. „Povedal som zlez!“ zopakoval Marco tvrdšie a pristúpil k nim bližšie. Koniari obkľúčili koňa, Marco chytil uzdu a Jeremy musel zliezť. Kôň sa začal opäť zmietať. „Spravte s ním poriadok,“ povedal Marco. „nie,“ povedal Jeremy. „Oni sú na vine, že je taký. Nikto z nich sa k nemu už nepriblíži,“ povedal Jeremy. „Sú to moji koniari, Jeremy. Ak s ním niekto spraví poriadok, tak oni. Kam si si myslel, že na ňom ideš?“ spýtal sa Marco: „nevidíš aký je vzdorovitý a neposlušný?“ „nie, ani vzdorovitý, ani neposlušný. Máš pravdu, sú to tvoji koniari, tak mi teda povedz, keďže zodpovedajú tebe, čo s ním robili a čo mu urobili?!“ oboril sa na Marca. Jeffry tam stál ako úkropek. Nevedel čo má robiť a bol ticho. „Čo by mu spravili? Neurobili nič,“ povedal Marco. „Na tom koňovi nikam nepôjdeš. Nie je to kôň pre teba. Ešte by ťa niekde zhodil,“ povedal Marco. „je to môj kôň a je to dobrý kôň. Doteraz bolo všetko v poriadku, kým do neho tvoji koniari nestrkali nos. Mám ho rád, je môj a ak pôjdem nejakým koňom, tak ním,“ povedal Jeremy. „nebuď ako dieťa Jeremy. Ten kôň pôjde preč,“ povedal Marco. „Čo?! Aké preč?! Ten kôň tu zostane, je môj a ja ho mám rád. Navyše mu nič nie je, ak má ísť niekto preč, tak jedine tvoji koniari, mal by si si s nimi spraviť poriadok a môjho koňa nechať tak,“ povedal Jeremy. „nebudem tu s tebou o tom diskutovať. Vezmite toho koňa a odveďte ho preč,“ povedal Marco. „Neopovážte sa k nemu priblížiť,“ povedal Jeremy. „Ty si sem prídeš, rozkazuješ a rozhoduješ o všetkom. Je správne, aby odišiel Jeffry aj Melodie, aby odišiel otec aj Selin... Fajn, zmieril som sa s tým, ale môj kôň tu zostane. Dostal som ho ja, je môj, nikto ho odtiaľto nevyženie a nebude mu ubližovať. Je to dobrý kôň, nech si vravíš čo chceš. Čo proti nemu dočerta máš?!“ spýtal sa Jeremy nahnevane. „nebudem sa tu s tebou o tom baviť, Jeremy,“ povedal Marco. „Fajn, rob si čo chceš, je mi to jedno, ale môjho koňa sa nedotkneš. Ani ty, ani nikto z tvojich ľudí. Leziete mi na nervy. Niečo ste mu spravili poza môj chrbát a teraz, keď je ustráchaný a vyplašený sa ho chceš zbaviť?! Zjavne si mu ublížil, tak to treba dať do poriadku. Už včera mi prišiel divný... Bol si to ty, však? To ťa ešte stále nahnevalo, že nebol presne pod hradbami?! To nie je vojak Marco, ktorý bude niekde hodiny čakať, len aby si bol spokojný. Nie je to vec, s ktorou by si zametal. Tak čo si mu spravil?“ spýtal sa Jeremy. „niekto sa ho musel pokúsiť vycvičiť, keď toho nie si sám schopný. Ten kôň bol neposlušný a prchký. Kôň má byť oddaný a spoľahlivý. To tvoj nie je. Navyše teraz je ešte aj vzdorovitý. Nik nepotrebuje vzdorovitého koňa. Nahradíme ho iným a tento pôjde preč,“ povedal Marco. Jeremy na neho chvíľu hľadel a potom spustil: „Bol si to ty, kto vravel, že sa máme viacej rozprávať, to ty si vravel o dôvere a kde je teraz, keď to robíš poza môj chrbát? Ak toho koňa dáš preč, tak ti to nikdy neodpustím,“ povedal Jeremy a zostal stáť. Hľadel do Marcových očí tak dlho, kým ho Marco nechytil za lakeť a neodtiahol preč. Obaja skončili v salóniku. „Ako ti niečo také napadlo, dať toho koňa preč, len preto, že sa bránil? Pretože presne to robil, to nebol vzdor, to bola obrana,“ povedal Jeremy. „Nikto sa tu s neposlušným koňom hrať nebude. Môj manžel nebude mať nespoľahlivého koňa, to nestrpím. Rovnako ako nestrpím to, že mi vzdoruješ na verejnosti. Nerozprávali sme sa už o tom?!“ „A čo spravíš? Tiež ma dáš preč? Prosím ťa prestaň... Záleží mi na ňom, nič nespravil, je spoľahlivý. Nikdy ma nenechal v štichu, nikdy ma neodbehol, nikdy ma nezhodil, ani len sa nesplašil. Zvykol som si na neho a po tisíci raz opakujem, mám ho rád, je to dobrý kôň. On mi nikdy neublížil, ale ty môžeš, tak ťa prosím, aby si to neurobil,“ povedal Jeremy a tou poslednou vetou Marca odzbrojil.                                      

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 


Kontakt



Archiv

Kalendář
<< srpen / 2020 >>