Hra s osudom o čas -1 časť
Vždy som si myslel, že to čo sa už stalo nemôžeš zmeniť. Dnes viem, že som sa mýlil... Bol 21. január. Prechádzal som sa bielymi širokými uličkami pokrytými páperovým snehom. Stromy boli bez života, zver sa pred krutou zimou skryla, ani spev vtákov nebolo počuť. Ulice boli ľudoprázdne. Kto by sa v tej ukrutnej zime hrabal von. Samozrejme, že ostatní boli rozumní a zostali v teplúčku domova. Vtedy som sa kľajúc predieral cez sneh, keby som vedel, že ho tam stretnem ďakoval by som osudu, že mi ho postavil do cesty. Stál pri dverách starožitností ako ľadová socha. Vyzeral nádherne a rovnako krehko, nedotknuteľne. No jeho vrelý úsmev napovedal, že nie je z ľadu ako socha a zahrial ma pri srdci. Pristúpil som ku dverám starožitností. Podržal mi dvere. Až keď som bol pri ňom tak blízko, až vtedy som si ho poriadne obzrel. Nebol príliš vysoký, ani nízky, no nižší než ja. Jeho dlhšie rovné čierne vlasy mu obopínali srdcovitú tvár, na ktorej svietili krásne veľké oči. Mal oblečený bielo-sivý kabát a v rukách zvieral trblietavú snehovú guľu, zabalenú v striebornom vrecúšku. Úsmev som mu opätoval a prešiel som dverami s roztraseným „ďakujem.“ Bolo mi príjemne teplo. Nebolo to spôsobené iba zmenou prostredia – vyhriatou miestnosťou, ale aj osobou, ktorá stála necelý meter odo mňa. „Vonku je poriadna zima, ešteže ste sa sem prišli na chvíľku zohriať“ jeho hlas bol rovnako krásny ako on sám. „Nezbadal by som to tu, keby som vás nevidel. Ešteže tak, inak by som tam vonku asi zmrzol,“ povedal som a neustále som hľadel na tie jeho kukadlá. Nevyužil som túto príležitosť a natiahol som k nemu ruku „Moje meno je Dave,“ povedal som a čakal som na jeho reakciu. Pozrel na moju ruku a s úsmevom ju prijal. „Damien. Ja som Damien.“ „Môžem sa spýtať, ty si odtiaľto? Pretože som ťa tu ešte nevidel.“ „Už si sa spýtal,“ usmial sa, „ale nie, nie som odtiaľto. Asi pred dvoma mesiacmi som sa sem i s rodinou presťahoval“ „Smiem sa spýtať prečo? Alebo to bolo len také spontánne rozhodnutie?“ moja zvedavosť nechcela ustúpiť, a tak som jej dal voľnosť. „Nie, nebolo to spontánne rozhodnutie. Býval som spolu s rodinou a krstnou v Osake, no krstná zomrela, a tak sme sa presťahovali. Rodičia tam nechceli zostať. Matka si tu našla prácu, a tak sme tu,“ povedal a vtedy sa som sa už radšej prestal vypytovať. „To je mi ľúto, prepáč,“ „To nevadí, nevedel si to,“ V tom mu zavibroval mobil v džínsach, pozrel sa naň a povedal „Tak ja sa už lúčim, zháňajú ma naši, ahoj“ povedal a odvrátil sa. „Uvidím ťa ešte?“ spýtal som sa ho. „Dúfam, že áno,“ usmial sa a už ho nebolo. A to som mal v pláne odprevadiť ho. Aj v noci sa mi o ňom snívalo a nemohol som na neho prestať myslieť. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by ma niekto tak rýchlo zaujal, no tie jeho kukadlá som nemohol dostať z hlavy. Nevedel som sa dočkať okamihu, keď ho opäť uvidím....