Moja láska-4.časť- moja láska naveky-posledná
Tak a keďže je 24. decembra a sú Vianoce, tak ja sem hádžem poslednú časť poviedky moja láska :o) (fu aspoň túto poviedku mám z krku :o))
a ešte niečo načo som zabudla heh... tato poviedocka je venovana Shuidimu (Jaje), pretoze to bola jej narodeninova poviedka takze happy birthday k 15.
Zašiel som na políciu. Potreboval som vedieť o mojom bratovi a Andrewovi. Potreboval som vedieť presne aký bol môj brat a prečo to Anrdrewovi zakázal jeho otec. Zistil som všetko, čo som potreboval. Policajti mi povedali všetko o mojom bratovi. Pred piatimi rokmi, keď bol rovnako starý ako ja získal prvý zápis. Prekročenie rýchlosti, útok na človeka, vyhrážanie či drobná krádež. Nie som na neho hrdý a je mi jedno, aký bol. Potreboval som o ňom vedieť len v tom čase, keď chodil s Andrewom, no nevedel som kedy to bolo. A tak som počúval ďalej. Zistil som, že môj brat chodil s Andrewom asi pred dvoma, troma rokmi. Matka mi doplnila zopár informácií. Povedala, že Andrew bol strašne milý, plný humoru, lásky a šťastia. Že môj brat ho neuveriteľne miloval a bol schopný zaňho položiť i život. Mal však jednu veľkú chybu. Andrew bol veľmi priateľský a to môjmu bratovi strašne vadilo. Bol totiž neuveriteľne žiarlivý. K Andrewovi sa nik nesmel ani len priblížiť a Andrew nesmel s nikým chodiť von, teda až na môjho brata. Táto chorobná žiarlivosť im tento vzťah aj pokazila. Môj brat strašne utláčal Andrewa. Zmenil toho šťastného a priateľského chlapca plného humoru a šťastia na bojazlivého, plachého a pesimistického chlapca, ktorý sa pohyboval len v tieni môjho brata. Keď zistil Andrewov otec, čo s ním spravil môj brat, zakázal im tento vzťah. No keďže ho môj brat tak chorobne miloval, tak ho uniesol. Lenže po tom mesiaci čo sa k nemu môj brat dostal sa Andrew dával dokopy u psychologičky, v ktorej si našiel nielen oporu, no i priateľku. Keďže chorobná žiarlivosť môjho brata nemala hranice, zabil ju. Pred Andrewovými očami zabil jeho priateľku a psychologičku. Pomalou a krutou smrťou. ,,Všetci sme sa čudovali, že to Andrewa nepoložilo. Bol to silný chlapec, no zanechalo to na ňom jazvy, ktoré nemožno zaceliť. Stal sa samotár a utiahol sa do seba, no ty z neho robíš iného človeka, synak. Som an teba hrdá,“ povedala mi moja matka, keď sme sedeli pri Andrewovej posteli. Dostával sa z toho. Naozaj sa z toho dostával. Boli sme tomu všetci radi. Nielenže sa prebral, no mohol ísť aj domov. Nechcel som sa ho hneď na to pýtať. Nechcel som mu otvárať tie nezacelitelné jazvy ako povedala matka. Chcel som chvíľu počkať. Veď keď bol jeho život na vlásku, povedal som, že nech to radšej prežije, než by som sa mal dozvedieť či ma naozaj ľúbi. Ešte si počkám pár dní, kým sa ho nato spýtam. Stále chodil k lekárom, tí boli radi, pretože sa to zo dňa na deň zlepšovalo. Prepustili ho domov, no potreboval pokoj. Počkám..... Vedel som, že moja zvedavosť počká pred pohodlím a pokojom mojej jedinej lásky. Andrew bol na tom fajn, už chodil do školy, bol veselý, plný humoru, šťastia.... Zmenil som ho.... Nie je z neho plachý a ustráchaný chlapec... Už nie. Je späť. Je to ten Andrew, ktorého som vždy chcel spoznať. Dúfal som, že som i tie jeho nezahojiteľné jazvy zahojil. Svojou láskou, ktorej mám priveľa a ktorá je len jeho. Pretože som ho ľúbil, prevdepodobne rovnako ako môj brat. A táto myšlienka ma bolela. Prišli prázdniny, a môj Andrew sa mi otvoril ešte viac. ,,2úbim ťa viac ako svoj život,“ povedal som a to bola chyba ,,Nehovor... toto..,“ vtedy som si uvedomil svoju chybu... eskoro. Zatočila sa mu hlava a vtedy sa to stalo. Dnes tu stojím a pokladám mu na hrob kyticu jeho oblúbených kosatcov. Tí lekári vtedy spravili chybu. Stav sa mu po tej nehode nezlepšil. A na tú chybu sme doplatili mi a naša láska. Bolí ma, ýe som nezistil, či ma lúbi naozaj ale hlavne, že som s ním mohol stráviť aspoň ešte chvílu od tej nehody....
THE END