královstvo- 3.časť- pravda- predposledná časť
dosť som ten ch vzťah urýchlila, no ja už chcem mať nejaké kapitolovky dopísane, takže sa ospravdlňujem, že som ten ich vzťah moc nerozvinula
Došli sme k letnému sídlu. Zliezli sme obaja z koní a mali sme namierené do letného sídla. On sa však zastavil. Nechápal som ,,Čo je?,“ ,,Nič pane, len mi to tu pripadalo akési povedomé,“ povedal a ja som začínal panikáriť. Čo ak si spomenie?,“ to nemôže. Všetko by sa prevrátilo. ,,Richard, nestoj tam a poď dnu,“ povedal som mu a on vzal tašky a šiel. Vstúpili sme do sídla. Všade samý prach. Neboli sme tu dlho. Bolo mi čudné, že mu toto sídlo je povedomé, veď tu nebol... Možno bol len o tom neviem..... No nevadí... To je jedno. Hlavne že je teraz tu a bez spomienok. ,,Richard, prines mi oblečenie a ohrej vodu,“ povedal som mu a on šiel. Počkal som, kým mi nedonesie oblečenie. Videl ma nahého. Okamžite sa začal ospravedlňovať a červenať. ,,To nevadí,“ povedal som mu a mal som takú chuť potiahnuť ho k sebe. No nakoniec zvíťazil môj mozog a pokynul som mu aby odišiel. Čím skôr, než sa opäť k moci nedostane moje pomätené srdce. Deň čo deň sa do neho vrýval hlbšie a hlbšie. Po mesiaci som si myslel, že v mojom srdci nie je nič iné, než on a jeho nevinný pohľad. Ráno som si ho k sebe zavolal a on okamžite prišiel. Hľadel do zeme. Opäť sa červenal. Nečudo. Bol som len v trenkách. Usmial so sa sám pre seba. Pokynul som, nech príde bližšie. On tak spravil. Váhavo ku mne prišiel a ja so si ho pritiahol k sebe. Sadol si na moju posteľ, hneď chcel vstať , no ja som mu pokynul nech zostane. Len tak sme sedeli vedľa seba. Hľadel som na neho a on znervóznel. Začal byť čoraz viac nervózny a ja som sa ešte viacej v duchu smial. Bol rozkošný. Moja ruka h pohladila po líci a on sa začal červenať. Moje srdce začalo biť ako splašené a vtedy som začal byť aj ja nervózny. Moje pery sa blížili k tým jeho. Neuhol. Možno sa bál, že nemôže, možno nechcel. Nevedel som. Bolo mi to jedno. Moje pery splynuli s tými jeho. Chutili sladučko ako med a boli také mäkučké, že som sa od nich nemohol odtrhnúť. Cítil som jeho nervozitu a začínal ju prenášať aj na mňa. Odtiahol som svoje pery od tých jeho. Hľadel som mu do tváre, ktorú mal sklopenú. Zdcihol som mu ju a hľadel do očí. Chcel som. Tak strašne som chcel povedať tie dve slová, ktoré ma ťažili na srdci a tie dve slová, ktoré ma ťažili na duši. Ak by som povedal tie dve slová na srdci, tak by som nemohol povedať tie dve, čo mám na duši. Potreboval som čas. Bál som sa, že ak mu poviem kto v skutočnosti je, že ma znenávidí. Nechcel so aby ma znenávidel. Nechcel. No vedel som, že to inak nepôjde, že raz mu to musím povedať. Lepšie by bolo neodkladať to, no nemohol som mu to povedať hneď. ,,Richard, musím ti niečo povedať, „ povedal som mu a on ku mne pribehol. Chytil som ho a pobozkal som ho–––––––––––––––––––––––––––––- Priskočil som k nemu a on ma objal a pobozkal. Opätoval som mu ten bozk. Vedel som že ho ľúbim a vedel som, že ľúbi on mňa. No bol som sluha. Nemohol som si dovoliť mu to povedať. On ma predbehol ,,Ľúbim ťa,“ povedal mi a ja som sa na neho usmial ,,Aj ja vás ľúbim,“ povedal som mu. Večerali sme spolu a ja som začal mávať záblesky. Večer sa mi snívalo o takých veciach, ktoré som si myslel, že som zažil. Ráno, keď ma Fernando oslovil mojim skutočným menom ,,Michael,“ vtedy som si uvedomil, kto som. ,,Ty si mi.... klamal, vedel si, kto som !“ uvedomil som si kto som. Nie som sluha, ale princ. Následník trónu ,,Mal som sa oženiť, spadol som z koňa a ty si ma prijal ako sluhu, pritom si vedel kto som.. Toto ti neodpustím. Ani tebe, ani tvojej rodine,“ povedal som a ušiel som. Vzal som si koňa, nasadol a už ma nebolo–––––––––––– Nasledoval som ho. Bežal som za ním. Sadol som si na koňa a fičal za ním. Šiel rovno do zámku. Nestihol som ho dobehnúť, no nevzdal som sa. Bol veľmi rýchly jazdec, nevedel som si predstaviť, ako mohol práve on spadnúť z koňa. ––––––––––––––– ,,Otec!,“ zkríkol som otec neveril vlastným očiam. Neveriacky ma oslovil a objal. Povedal som mu všeko. Okamžite sa nahneval. Vtopm sa však otvorili dvere a dnu vstúpil on. Fernando. ,,Pane, nie je to tak ako si myslíte. Ja som chcel povedať vášmu synovi kto je, no nemohol som. Bál som sa, že ma znenávidí a prestane ma milovať, pretože ja ho nesmierne ľúbim a neprežil by som, keby ma znenávidel pre takúto hlúposť. Pane, prepáčte. Neťahajte do toho moju rodinu. Oni o tom nevedeli. Ja som zodpovedný. .Len ja,“ povedal. No môj otec sa s tým nezmieril. Vyhlásil vojnu. Bojovalo sa. Naša láska asi zahynie na tomto bojisku, no ani po jeho slovách som mu nedokázal odpustiť
Komentáře
Přehled komentářů
teda je pravda že pády z koně jsou hodn+ě hrozivý ale :D takhle ? :D
jujínky!
(sisi/ctenar, 9. 12. 2009 16:15)